Bude raz z petržalských opevnení múzeum?

V období medzivojnovej československej republiky bolo bratislavské predmostie, ako sa vtedy úradne nazývala Petržalka, strategicky veľmi dôležitým územím mesta. Dnešné mestské časti - Jarovce, Čunovo a Rusovce boli súčasťou Maďarska, a tak československá hranica vytvárala akýsi poloblúk po oboch stranách ukončený Dunajom.

Po nástupe Hitlera k moci roku 1933 sa Rakúsko a horthyovské Maďarsko stávalo pre medzivojnovú republiku stále väčším problémom. Strach z pripojenia Rakúska k nacistickému Nemecku bol, ako sa neskôr ukázalo, opodstatnený. Republika sa preto rozhodla pozdĺž hraníc s Nemeckom, Rakúskom a Maďarskom vybudovať sieť ľahkých a ťažkých opevnení.

Napriek tomu, že predstavitelia ČSR sa v mierovej zmluve s Rakúskom z roku 1919 zaviazali, že nebudú budovať žiadne pevnostné systémy na pravom brehu Dunaja (na juh od Bratislavy), nestalo sa tak. V roku 1933 vydalo Krajinské vojenské veliteľstvo v Bratislave rozhodnutie o výstavbe deviatich pevností (pechotných zrubov) v Petržalke. Tieto opevnenia boli prvými stálymi fortifikáciami v celom Československu a podľa „bunkrológov“ boli unikátne, ba priam raritné.

Podľa plánu z roku 1936 boli zahrnuté do 9 km dlhého opevneného oblúka, ktorý v istých miestach kopíroval štátnu hranicu. Od roku 1933 teda v Petržalke vzniklo celkovo 25 pevnostných objektov a v polovici roka 1938 bola línia dokončená. Opevnenie bratislavského predmostia bolo jediným uceleným opevneným úsekom v celom Československu, ostatné zostali nedokončené. Systém okrem samotných pevnôstok pozostával z dômyselne vytvorenej línie zátarás a prekážok, zákopov, elektrických a telefónnych káblových rozvodov a kasární. Do objektov bolo namontovaných 6 kanónov a 103 guľometov, pričom na obranu bolo určených až 1500 vojakov. Pevnosti však nikdy neboli vystavené priamemu boju.

Po Mníchovskej dohode (september 1938) bolo celé predmostie spolu s českým a moravským pohraničím pripojené k Nemecku. Po tom, ako opevnenia zabrala nemecká armáda, si ich 25. 10. 1938 pozrel aj samotný Adolf Hitler. Samotná 2. svetová vojna však pevnostiam príliš neublížila. V roku 1948 boli objekty opäť vyzbrojené a začlenené do pohraničného pásma, pre bežného človeka nedostupného. V 70. rokoch boli pri výstavbe nových petržalských sídlisk niektoré fortifikácie zničené a na ich miestach sú dnes paneláky.

S pádom komunizmu zaniklo aj pohraničné pásmo a niektoré pevnostné objekty sa stali verejne prístupné. Tri si ponechala armáda, sú zakonzervované a uzavreté, ale funkčné. Z nich je najznámejší 2-poschodový pechotný zrub B-S-8 „Hřbitov“ nachádzajúci sa v blízkosti nedávno obnoveného cintorína padlým v 1. svetovej vojne na Kopčianskej. Zmestilo sa sem 25 - 35 vojakov, zásoby na tri týždne, vlastný generátor a vzduchotechnika proti plynom, 2,5 milióna nábojov. Iné tri boli zničené (i keď jeden nie nenávratne - B-S-6 Vrba - na konci Kopčianskej, po poľnej ceste smerom k diaľnici) pri výstavbe komunikácií do Maďarska a Rakúska. Ostatné fortifikácie sa devastujú.

Napriek tomu, že opevnenia majú nielen v Bratislave dosť fanúšikov, snažiacich sa o zachovanie týchto vojensko-technických pamiatok a prípadné vytvorenie múzea, objekty obrastajú vegetáciou a stávajú sa príbytkami bezdomovcov. Plánov na ich záchranu bolo niekoľko.

Známy je prípad spred niekoľkých rokov, keď petržalský podnikateľ na vlastné náklady zrekonštruoval pechotný zrub B-S-15 „Ostrov“ pri Dunaji oproti Slovnaftu. Plánoval tu vytvoriť vojenský skanzen, no podľa neoficiálnych informácií nedostal potrebné povolenia a areál i samotný objekt postupne pustol, exponáty boli rozkradnuté. Na rozdiel od Čiech a Moravy, kde sa o pevnostné systémy väčšinou vzorne starajú, bratislavské opevnenia sa ničia a to si určite nezaslúžia.