Zdroj: Archív TASR
Za Boďovcami sme zašli na podnet ich dcéry Renáty, napísala nám do redakcie v čase, keď oslavovali diamantovú svadbu. Do Karlovej Vsi sa sťahovali v 70. rokoch ako mladá rodina krátko po dokončení sídliska, nie však do paneláka, ale na kopec, kde boli vtedy ešte len dva domy a v okolí nič, len príroda. Lekára mali v provizórnom baraku, ale základná škola už stála.
Šesťdesiatka spoločného života je výnimočný míľnik, na takej dlhej ceste aj bývalí učitelia Boďovci zdolávali viac vážnejších problémov. Keď však chceme vedieť recept na manželstvo, ktoré vydrží, obaja dlhšie hľadajú odpoveď. Žiadne veľké slová, jednoducho, pri každej nezhode sa napokon treba vedieť dorozumieť. To predovšetkým. „Ani my sme to ako mladá rodina s dvoma deťmi nemali ľahké. Učiteľské platy boli malé, pôžičky na stavbu domu sme dokázali splatiť, až keď sa mladšia dcéra Martina vydávala,“ podotýka Anna Boďová.
Na Sološnícku ulicu v Karlovej Vsi sa sťahovali pred takmer polstoročím. „Vtedy tu ešte nebolo nič, prišli sme sem medzi prvými, stál iba susedov dom a náš, inak všade okolo samé záhrady. Nebola ulica, ani chodníky,“ spomína pán Ľudovít. Dnes tu bývajú i niektorí obyvatelia pôvodnej starej dediny, ktorým zbúrali domy pre výstavbu sídliska, s tou sa začalo v roku 1964.
Obaja pracovali v centre, Ľudovít na Univerzite Komenského, Anna učila na elektrotechnickej priemyslovke na Zochovej v Starom Meste. Denne cestovala mhd-čkou do práce, spolu so staršou dcérou Renátou, ktorá chodila do školy na dnešnej Mudronke. Z električky presadali na autobus a z autobusu na trolejbus – mama vystupovala pod hradom, Renáta o pár zastávok vyššie. „Pamätám si, že vtedy jazdilo cez Karlovu Ves viac električiek aj viac autobusov, ktoré potom zrušili. Zostali nám dve električkové linky, štvorka a deviatka.“
Výstavba sídliska, august 1968. Pracovalo sa aj v sobotu.
Šesťročnú Martinu už Boďovci zapísali do prvej triedy v Karlovej Vsi. Nová škola bola blízko, detského i všeobecného lekára však mali v provizórnych barakoch pri Riviére, kde je dnes supermarket, až neskôr vybudovali polikliniku. „Do obchodov sme mali ďaleko, napokon, aj teraz je nákupné centrum o zastávku MHD nižšie,“ dopĺňa pán Ľudovít, viac ho však mrzí, že nemajú riadny chodník, ktorým by sa obyvatelia Sološníckej pohodlne dostali dole k električke.
Karlova Ves v roku 1973. Domčekom v popredí sa kedysi končila Bratislava.
„Akoby na nás na miestnom úrade zabudli. Šaštínska ulica pod nami a naša Sološnícka sú prepojené neschodnými cestičkami. Jednu zaasfaltovali až na naliehanie susedy, a druhá je turistický chodník, ktorý starší človek ťažko zvládne. Keď sa splavuje voda z lesa, tečie rovno cez tento chodník, takže čím ďalej, tým väčší výmoľ vyhĺbi.“
Bývanie v tejto časti Karlovky si však manželia pochvaľujú: „Prechádzka v blízkom lese je na nezaplatenie, tam sme radi chodievali aj s deťmi, keď boli malé. V Líščom údolí sa zase hrávali na veľkej lúke, na preliezačkách, niekedy sme sa vybrali i na dlhší výlet na Devínsku Kobylu...“
Deti z materskej školy na Sekulskej ulici v Karlovej Vsi, máj 1976
Sídliskové dvory vraj dievčatám nechýbali, na hry s deťmi zo susedstva nemali veľmi čas, keďže obe aktívne športovali. „Venovali sa biatlonu, v tom čase sa mu hovorilo preteky brannej zdatnosti. Staršia Renáta bola aj akademická majsterka Slovenska,“ spomenie otec. Pyšný je i na niekdajšie úspechy svojich vnukov, dnes tridsiatnikov, ktorí sa narodili vo Švédsku, Renáta sa totiž vydala za Švéda: „Richard a Michelle Lundbergovci boli viackrát krasokorčuliarski majstri Švédska v súťaži športových dvojíc.“
Manželia Anna a Jozef pred 60 rokmi... a dnes
Pri odchode nás pán Ľudovít ešte pozýva do záhrady so sviežim trávnikom, rozkvitnutými jarnými kvetmi a upravenými hriadkami, je to zjavne jeho pýcha, a zároveň oáza pokoja pre oboch. Úplne iný svet, odkiaľ sa na paneláky pozeráme z diaľky. „Roboty okolo domu bolo veľa deň čo deň, mali sme starosti so stavbou aj okolo detí, občas sme sa hádali, ale zakaždým sme to nejako ustáli, prežili. Vedeli sme si porozumieť,“ zopakujú „diamantoví“ manželia svoj pohľad na dobré spolužitie.
(ac)