Zdroj: Shuterstock
„Napríklad to, že lekár si vyberá pacienta, hoci sa všetci tvárime, že je to naopak.... Alebo to, že psychiater, ak sa vôbec k nejakému prebijete, len predpisuje lieky. Ostatné si musíte zistiť sami,“ hovorí Bratislavčanka Adela. Rozprávanie dcéry schizofrenickej pacientky ukazuje biedny stav zdravotnej starostlivosti u nás...
Stav, v ktorom je obvodná doktorka neraz citlivejšia a lepšia psychologička ako ľudia, ktorí pracujú s duševne chorými. „Mama sa smeje, že ona sama, hoci je schizofrenička, má predsudky a zdeformované predstavy o duševne chorých, podobne ako väčšina spoločnosti,“ začína svoje rozprávanie Adela. Jej mama je bežná žena, ktorú by ste si v dave nevšimli. Dcéry vychovala sama, chodí do práce, ktorú zvláda rovnako ako domácnosť. Schizofréniu totiž nevidno, s liekmi už vôbec nie.
Prvú schizoidnú epizódu mala len pred troma rokmi, neskoro vzhľadom na svoj vek. Jej mozog začal nenápadne zreálňovať predstavy, až vytvoril paralelnú realitu. A tú postupne povýšil na rovnakú úroveň ako skutočnosť. Reality najskôr miešal, postupne začala mať tá paralelná navrch. Laicky povedané. Pre schizofrenika peklo, pretože myšlienky nie je schopný zastaviť, všetky maličkosti dávajú zmysel a vytvárajú príbeh, v ktorom ste prenasledovaní. Trpíte a šaliete z toho. Tak to bolo v prípade Adelinej mamy. Dcéry sotva dospelé, našla jej schizofrénia nepripravené. „Psychiatričku sme vtedy našli so šťastím. Pomohli známi. Lenže boli sme u nej tri-, či štyrikrát, mama dostávala injekcie, ale stav sa nezlepšoval. Na poslednom stretnutí mi lekárka povedala, že zavolala sanitku, aby som sa nezľakla, a chcela odo mňa, aby som mame vysvetlila, že musí byť hospitalizovaná. Ja? Pozerala som na ňu ako blázon. Čakala by som, že mi povie, ako to mám ako dcéra zvládnuť, nie že na mňa hodí svoju zodpovednosť,“ pokračuje Adela. „Pre mamu to bol maximálne traumatický zážitok. V húkajúcej sanitke a na psychiatriu v sprievode policajtov. ´Čo strašné som spravila, že ma musia takto viezť?´ pýtala sa ma a ja som nevedela reagovať. Na psychiatrii sa s nami ani s ňou nikto nevybavoval. Nastavili jej lieky a po mesiaci pustili domov.“
Dva roky bola bez príznakov. Psychiatrička jej dávky liekov postupne znižovala. Rodina časom nadobudla dojem, že to bola len epizóda, ktorá sa už nevráti. A Adelina mama tiež. Nie je zďaleka jediná pacientka s diagnózou schizofrénia, ktorá postupuje systémom – cítim sa dobre, lieky už nepotrebujem. Takže na jeseň, po onkologickej operácii, lieky na schizofréniu prestala brať.
Čo bolo spúšťačom jej obnovených predstáv? Zrejme viacero faktorov, stres, choroba, vyčerpanosť z roboty, deficit liekov... Nanešťastie, prejavy schizofrénie začali byť viditeľné počas obdobia korony. „Volala mi sestra, že mama leží v posteli, nechce ísť do roboty, že ju sledujú. Letela som domov a vo výťahu som si zrazu uvedomila, že ja vôbec neviem, ako sa k nej mám správať? Čo jej mám vlastne povedať? Presviedčať ju, že nemá pravdu, že to sú bludy, alebo ju v tom nechať a súhlasiť? Ako ju dostať k doktorovi, ako zabrániť tomu, aby sa stiahla, uzatvorila do seba? Čo robiť, aby neodmietla spolupracovať?“
Presvedčiť schizofrenika, aby šiel k doktorovi a začal brať lieky, je umenie. Adele sa to podarilo aj vďaka tomu, že mame so sestrami sľúbili, že urobia všetko preto, aby ju už nikto neodviezol na psychiatriu. Adela zavolala matkinej psychiatričke, od novej sestričky sa však dozvedela, že ambulanciu prebrala iná lekárka, aktuálne neordinujú, berú len akútne stavy a vlastne nových pacientov ani neprijímajú, pokiaľ nie sú z obvodu. Zdravotnú kartu Adelinej mamy poslali na župu a želá jej veľa šťastia. „Bol to šok,“ hovorí Adela. „Jednak preto, že čakáte iný prístup od človek, ktorý pracuje s duševne chorými a vie, že človek so schizofréniou nepôjde dobrovoľne a sám k lekárovi. To nie je chrípka. Jednak preto, že v apríli minulého roka si mama bola u psychiatričky pre lieky na upokojenie a tá jej nespomenula, žeby sa chystala do dôchodku. Mamina obvodná doktorka bola z toho takisto prekvapená. Považovala to za nekorektné a neetické. Netrápiť sa, čo bude s duševne chorým pacientom, keď zistí, že sa ocitol vo vzduchoprázdne. Ku karte sa nedostane skôr ako nezoženie psychiatra. Ale psychiater ho nevyšetrí, kým nemá jeho kartu...“
Bohužiaľ, toto je realita na Slovensku. „ Keď poskytovateľ ukončí alebo pozastaví svoju činnosť, je povinný odovzdať zdravotnú dokumentáciu do úschovy samosprávnemu kraju. Zdravotnú dokumentáciu, ktorú má samosprávny kraj v úschove, odovzdáva v zmysle zákona na vyžiadanie výlučne poskytovateľom zdravotnej starostlivosti,“ napísala nám Veronika Beňadiková, vedúca tlačového oddelenia BSK. „Ak si občan nájde nového ošetrujúceho lekára a dohodne sa na poskytovaní zdravotnej starostlivosti, tento nový ošetrujúci lekár písomne požiada samosprávny kraj o zaslanie zdravotnej dokumentácie. V žiadosti uvedie meno predchádzajúceho lekára, jednoznačnú identifikáciu pacienta a kontaktnú adresu, kam má byť dokumentácia pacienta zaslaná.“
Adela spomína, že druhá epizóda schizofrénie síce ešte nebola taká vyhrotená ako to bolo po prvý raz, ale doba nástupu bola kratšia. Dcéry netušili, koľko majú čas, kým sa mama zase stratí vo svojej paralelnej realite.
A tak rozbehli kolotoč telefonátov a prosieb. Na VÚC, ako sa dostať ku karte, či nemajú kontakty na doktorov. Volali desiatkam psychiatrov a prosili o čo možno najskorší termín. Neuspeli však ani v súkromných ambulanciách... Neordinujeme pre koronu, neprijímame nových, najskôr môžete prísť o tri týždne, keď ide o akútny stav, choďte na pohotovosť. Vlastne väčšina ich posielala na pohotovosť. „Lenže mame sme sľúbili, že na psychiatriu už nepôjde. Jej stav si to podľa nás ešte nevyžadoval. Stále si v hlave uchovávala aj bežnú realitu. A my sme sa na základe predchádzajúcich skúseností báli, že na pohotovosti s nami ani s ňou nebude nikto diskutovať a rovno ju zase odvezú.“
Kým dcéry zháňali psychiatra, mama len sedela a v hlave jej nepretržite šiel film, ktorý postupne vytláčal realitu. Schizofrénia nie je choroba, s ktorou si vie človek pomôcť sám. Potrebuje na to svoje okolie, minimálne na počiatku relapsu. Adela si nepamätá, na koľký pokus zohnali termín u psychiatričky. „Paradoxne, keď sme tam o týždeň prišli, psychiatrička neordinovala,“ hovorí Adela. Hoci dospelá, stále pripomína skôr dieťa. Musela vyzerať skutočne bezmocne, keď sa sestričke ´uľútostilo´, vypočula jej prosby a vybavila jej vstup do vedľajšej psychiatrickej ambulancie. „Bola som šťastná, keď mama konečne dostala lieky. Zrejme aj vďaka tomu, že sme mali prepúšťaciu správu z nemocnice, kde mala diagnózu. Bez nej si to neviem predstaviť. Čakali by sme, kým k lekárke dorazí karta?“
Adelina mama stále ´visí vo vzduchu´. Jej zdravotná karta je stále na župe, na kontrolu má ísť o týždeň k doktorke, ktorú v ambulancii nenašla. Veľmi dúfa, že si s ňou ´sadne´. Hoci je to v situácii, keď ste radi, že vás vôbec nejaký psychiater vezme, trúfalé, nie každému ste schopný sa otvoriť a pravdivo s ním komunikovať. Schizofrenici zvlášť.
Akútny stav je aspoň nateraz vyriešený. Adela si však kladie otázku ´Čo ďalej? ´ „Chcem mame pomôcť. Pochopiť, čo má v hlave, vedieť rozpoznať príznaky, že prestala brať lieky a choroba sa jej vrátila. Predtým trvalo polroka, kým sa jej choroba prejavila tak, že už bola viditeľná. Teraz len mesiac. Keby nás na to niekto upozornil... V ideálnom svete by sa s nami rozprával jej psychiater a poradil nám ako fungovať a čo si všímať. V našom svete je psychiater prepracovaný, má priveľa pacientov, nemá čas a často ani silu komunikovať. Len rozdáva lieky...“
Adela mi niekoľkokrát počas rozhovoru zopakuje, že schizofrénia nepostihuje len pacienta, ale aj celé jeho okolie. A že to okolie je zúfalé, lebo na internete sa dopátrajú, čo to schizofrénia je, ale poradenstvo pre príbuzných absentuje. „Hľadala som nejakú terapeutickú skupinu, kde by ma inštruovali, ako sa postaviť k schizofrénii. Čo si všímať, ako čítať prejavy chorého, podľa čoho zistiť, že sa niečo deje a kedy je už nevyhnutné, aby takýto človek skončil na psychiatrii. Psychiatri, ktorým sme telefonovali, nám neporadili. Na linke pre duševné zdravie nám však odporučili obrátiť sa na neziskovú organizáciu Dom sociálnych služieb – MOST sídliacu v Petržalke. Tak uvidíme. Snáď sa nám podarí vymeniť samoštúdium na Google za funkčnejšie informácie.“
Schizofrenik nie je človek, ktorý kontinuálne vidí a počuje hlasy a na prvý pohľad zbadáte, že s ním niečo nie je v poriadku. Adelina mama má zmysel pre humor a osobitý postreh. Tvrdí, že duševne chorí sú diskriminovaná menšina, o to viac, že sami nevedia požiadať o pomoc. Konštatuje, že ona sama má voči nim predsudky, tak ako ich môže vyčítať zbytku spoločnosti. Ako dôkaz spomína svoju prácu. „Nemôžem im povedať, že mám schizofréniu, veď by si o mne mysleli, že som blázon,“ hovorí vetu, ktorá z jej úst znie až absurdne.
(in)