• Naša téma
  • 13.02.2019 19:30

Monika si zaspomínala na detstvo v Bratislave a jej text sa stal na internete obrovským hitom

0 0
Rauchova ulica - ilistračné foto
Zdroj: FB Prešpurčina ešče nezgegla

Približne pred týždňom napísala Bratislavčanka Monika Kozelová na sociálnej sieti trochu dlhší status venovaný kamarátom, v ktorom porovnávala vlastné detstvo s tým, čo možno prežívajú súčasné deti a dospelí. Jej text mal 9-tisíc zdieľaní, vyše 2-tisíc ľudí ho okomentovalo a my vám jej úvahu prinášame tiež...

Keď som mala 6 mesiacov, mama ma dala do jasličiek a vrátila sa do práce. Taká bola doba. Dnes by ju, chuderu, označili za krkavčiu mater a poslali by na ňu sociálku.

Každý boží deň ma "vyhadzovala" von na dvor hrať sa s deťmi. Chleba s masťou do ruky, jablko, kľúč na krk a nazdar.....

Nekúpila mi hneď všetko, čo som chcela, každú jednu vec som si musela zaslúžiť.

A výchova? Keď som prvá nepozdravila susedku, dala mi takú poza uši, že sa mi v hlave zahmlilo. Lebo zdraviť susedov sa patrí. A pekne nahlas. Čo by si o nás susedia pomysleli?

V autobuse som musela pustiť každú babku, tehotnú a chorého človeka, inak bola "odmena" rovnaká, ako v prípade nepozdravenia.

Odvrávať mame som sa pokúsila len raz - prvý a posledný. A raz otcovi a to bolo ešte horšie. Lebo odvrávať rodičom, babke a starším ľuďom sa nepatrí. Zapamätala som si to navždy.

Už od prvej triedy ZŠ som musela chodiť do potravín pre mlieko, maslo a vianočku a vodiť mladšieho 4-ročného brata do škôlky. Pekne sama. A musela som každý víkend vysávať, utierať prach a keď mama nestíhala, aj umývať riady.

V reštaurácii sme museli s bratom sedieť slušne, spôsobne pri stole. Neexistovalo, aby sme po reštaurácii lietali s krikom popod nohy ostatným stolujúcim, rozlievali po stole malinovky a ohadzovali sa hráškom. Tatko by nám spravil zo zadku rešeto, tak sme to nerobili.

Zdroj: FB Prešpurčina ešče nezgegla

​Žila som v športovej rodine a tak sme s bratom od malička museli chodiť na tréningy a športovať. NIE nebola odpoveď.

Keď som v škole odvrávala učiteľke a robila zle, tatko mi naložil, až ma zadok bolel. Nie, ani raz nebol nikto z rodičov vynadať alebo sa vyhrážať učiteľke, aj moji rodičia dostatočne chápali, že to JA som neposlúchala. Nie učiteľka...

Do školy ma nevozili, kúpili mi električenku. Vraj ma vedú k samostatnosti. Veď aj viedli.

Na telocvik som chodiť jednoducho MUSELA. Nikdy mi žiadne ospravedlnenky nenapísali. Neustále mi opakovali, že aj vďaka telocviku zo mňa niečo bude a že hlavne budem zdravá. A menzes nebola výhovorka pre nikoho, akurát pre jednu z mojich spolužiačok, ale tá ho vždy tri dni preležala na infúzkach. Vyhovárať sa na soplík a bolesť hlavy som radšej ani neskúšala.

Na obedy som chodila do školskej jedálne. A vôbec nikoho nezaujímalo, že nemám rada pľúcka na smotane a šalátovú polievku. Čo mi naložili, to som zjedla, lebo aj v tom tanieri som videla otcovu nasratú tvár, keď som niečo nechcela zjesť. Nevarili nám bio ani raw, napriek tomu nikto v triede nemal histamínovú intoleranciu, alergiu na lepok, ani na mlieko. To bol asi čistý zázrak! Možno vo vedľajšej niekto mal, ale to fakt neviem.

Všetci sme boli zdraví (výnimka potvrdzovala pravidlo), neboli žiadne chrípkové epidémie a masové uzatváranie škôlok a škôl sa nekonalo. Akurát raz, aj to boli uhoľné prázdniny, lebo prišla fakt riadna zima a nenasypalo nám pol metra, ale rovno meter a pol snehu. Ježiš, to bola radosť!

Keď niekto dostal v škôlke osýpky či kiahne, či čo to bolo, všetky ostatné mamičky chodili k malému pacientovi na návštevu so svojimi ratolesťami, aby to mali aj oni čím skôr za sebou. Aj ja som bola na návšteve s mamou. Tri krát, kým som ich konečne dostala.

Školské lekárky nás nevypisovali na péenku vždy, keď sme si prišli zavzdychať, že nás niečo bolí, tie v sekunde vedeli, že sa chceme uliať. A ešte to aj nahlásili rodičom, takže sme to doma schytali tak, že sme si deň nesadli. A hneď sme boli zdraví! A keď niekto fakt dostal nejakú chrípku, trvalo to týždeň, a do školy nás hnali piatou kozmickou.

Ihriská sme mali pod barákom. Naši tatkovia nám dokonca každú zimu postavili klzisko. Rovno pod oknami. Hrali sme sa, kričali, smiali sa a NIKTO zo susedov s tým nemal problém. A ani na nás nevrieskal ako strhaný. A to neboli ani plastové okná...

Nikto v paneláku nemal problém s oslavami narodenín u susedov, oslavami menín, opravami bytu, kachličkovaním vo vedľajšom byte, psíkom u susedov, kanárikmi, cvičením na klavír, umývaním schodišťa a odkladaním topánok pred dverami. Pochopíte to???

A sťažovať sa na električky, autobusy a podobné chobotiny potrebné k životu v meste nás fakt nenapadlo. A to nám pod oknami ešte pristávali vrtuľníky s pacientami smerujúcimi do Ružinovskej nemocnice.

A keď sa chalani pobili na dvore, normálne nikto nevolal policajtov! Ani sociálku. Obvykle im doma vyprášili nohavice remeňom. Každému jeho vlastný tatko. Alebo mama. Aby si zapamätali, že biť sa nemá.

Mali sme zelené kolená od trávy, ruky doškriabané od malín, po lúkach sme behali bosí bez ohľadu na kliešte. Jablká sme jedli rovno zo stromu a hrozno sme nestihli nikdy umyť.

Nemali sme mobily, takže sme sa doma museli hlásiť presne načas. Kriste, to bolo čoro-moro, keď sme došli neskôr!

Na zápal hrdla sme dostávali zmrzlinu, na svalovicu acylpirín, na kašeľ cibuľový čaj, na odreniny žltý zásyp a na vyvrtnutý členok octanový obklad.

Čo toto bolo za detstvo!

JA NORMÁLNE PREMÝŠĽAM - AKO SOM TOTO MOHLA PREŽIŤ ???

 P.S. Pre tých menej chápajúcich - doma ma nemlátili denne hlava-nehlava za všetko, tak si to nevysvetľujte po svojom. Nie, neboli sme týraní, naši rodičia nás mali radi.  Ale občas som si fakt zaslúžila na zadok, lebo zase taká dobrota som nebola, uznávam. A brat tiež!

Monika Kozelová


Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Bratislavských novín.