Krčma, v ktorej sa zastavil čas: Podnik Meteor v Petržalke po 46 rokoch skončil, mnohí ľudia v ňom prežili svoje životy

Zdroj: Martin Kleibl

Posledné z ´vesmírnych´ pohostinstiev, ktoré fungovalo na sídlisku od počiatkov novej Petržalky, koncom marca po 46 rokoch skončilo. Štamgast Pavol Remeň Meteor otváral, aj ho zatvoril. Barman Ján Anoši v ňom strávil pol života až do pandémie. A majiteľka Renáta Vaníková, ktorá túto bratislavskú krčmu vlastnila posledných 20 rokov, priznala: „Aj sme si poplakali.“

Mohli sme sa stretnúť niekde inde ako v Meteore? Neprichádzalo do úvahy. A tak koncom marca vstupujem do krčmy, ktorá sa od čias socializmu zmenila len málo. „Nikto do nej nič neinvestoval,“ konštatuje posledná majiteľka a vysvetľuje, že podľa zmluvy mohla investovať maximálne 300 eur ročne. „Ale v podstate som ani nechcela nič meniť. Mladí nás nevyhľadávali a starí sa cítili dobre v priestore, ktorý roky poznali.“

A tak najviditeľnejšou zmenou v posledných dňoch existencie bolo najmä rozobratie drevených obkladov. „Niektorí stáli zákazníci si zobrali po kuse na pamiatku,“ hovorí Renáta Vaníková. Pre mnohých to nebolo ľahké lúčenie. „Toto miesto bolo súčasťou našich životov. Nebolo to len o pive. S kamarátmi sme tu zapustili korene, zdieľali svoje radosti aj problémy, zostarli. Neviem si predstaviť, že už sem neprídem,“ hovorí Paľo Remeň (77) a svojimi spomienkami nás vracia v čase.

Rady na knedľu boli až ku schodom

„V Petržalke bývam už 47 rokov. Tu neďaleko na Romanovu (kedysi Togliattiho) sme sa sťahovali v auguste 1977,“ hovorí a presne si pamätá, kedy otvorili Meteor. „Na Katarínu, v sobotu 25. novembra 1978. Bol som tu.“
Ukazuje, že tam, kde bol posledné roky výčap, bol spočiatku pult na výdaj stravy. „Bola to prvá jedáleň v Petržalke, ale aj s výčapom. Ten bol oproti pultu. Pozrite, na dlažbe ešte môžete vidieť diery, ktoré po ňom zostali,“ ukazuje nám.
Jedáleň slúžila pre stavbárov, ktorí tu obedovali „na stojáka“. „Výborná vývarovňa. Robili tu však aj fantastické knedle. Jedna stála 7,20 Sk, rad na ne sa tiahol až dole na schody,“ hovorí a nezabudne dodať: „A druhý rad stál na pivo. K stolu, pri ktorom ešte neboli stoličky alebo so sebou do džbánu.“

Zdroj: Martin Kleibl

Renáta Vaníková pripúšťa, že koniec by skôr či neskôr prišiel.

Spomenie, že keď oslavoval 35-te narodeniny a prišli jeho rodičia s kačicou, mama chcela robiť domácu knedľu. „Hovorím, ´donesiem z Meteora´, čo môj otec úplne zamietol, že on takú jesť nebude. Lenže ochutnal a napokon ju takmer celú zjedol sám. A my sme mali ku kačici chlieb...“

Po zhruba desiatich rokoch sa zrušil výdaj stravy, keďže stavbári sa s výstavbou presúvali ďalej, a jedáleň sa zmenila na pohostinstvo. „Aj to bývalo plné. Nebolo veľa miest, kde sa dalo socializovať. Vtedy sme mali aj futbalový ´manšaft´ FC Meteor,“ pochváli sa.

Pravidelný návštevník jedálne a neskôr aj pohostinstva bol povolaním zámočníkom. Pomohol, keď bolo treba niečo opraviť, napokon prevádzku pomáhal aj budovať. „Výklady, zábradlia...“ hovorí mi a vedie ma ku kruhovej obrube nad vchodovými dverami, ktorá tu zostala aj po 46 rokoch. „Slúžila na záves, aby dovnútra neťahalo.“
Do Meteoru prichádza za Pavlom parťák v rovnakom veku. Spoločne si sadnú k „svojmu“ stolu, ale Pavlovi to nedá. Po chvíli sa vracia späť k nám, v očiach slzy a pýta sa: „Čo tu teraz bude?“ Preňho Meteor nebola len krčma...

Peniaze hádzal na kopu, nestíhal ich dávať do buksy

„Keď som mal desať, chodil som sem kupovať knedle a potom som sa tu zamestnal,“ hovorí Petržalčan Ján Anoši, ktorý pracoval v Meteore od roku 1995. Výpoveď mu dala až pandémia.

Zdroj: Martin Kleibl

​Komunita, ktorá sa poznala. Ján Anoši (vľavo) a Pavol Remeň.

Sledoval životné osudy mnohých zákazníkov. „Najskôr som poznal ich deti z kočíka a potom deti ich detí,“ tvrdí a spomína. „V sobotu ráno už pred otvorením o ôsmej, tu v rade čakali ľudia. Do dvanástej som sa nezastavil. Neraz som mal za sebou takúto kopu peňazí,“ ukáže názorne, „lebo som ich len hádzal za seba. Nestíhal som ich ani dávať do buksy.“ Terasa bola plná ľudí, ktorí však nesedeli, postávali. Vtedy nikomu poháre poukladané na múriku neprekážali.
Pousmejem sa nad tým životným štýlom. „Pije sa aj dnes, ale viac doma,“ mávne rukou a hovorí, že vtedy bolo pivo v krčme lacné. Čapoval Stein, najskôr za 4,80Sk, neskôr za 7,30 Sk, poldeci bolo za 5, potom za 7 a potom za 20...
„Kedysi k nám bežne prichádzali po práci aj manželské páry. Prehodiť pár viet so susedmi. Neraz ste tu vyriešili svoj problém. Každý niečo robil, ak mohol, pomohol. Aj policajti. Bežné bolo, že si štamgasti platili ´kolečká´. Keď niekto prišiel a prisadol si, zobral celému stolu. Dnes je to skôr na princípe ´každý sám za seba´.“

FOTOGALÉRIA:

​Svoj kútik, kde si mohli odložiť udice a stoličky, tu mali rybári. Ak na ich mieste niekto sedel, odsadol si v momente, keď vošli do krčmy. Každý víkend chodievali do Meteoru aj kartári. Stáli vonku už pol hodiny pred otvorením, aby sa im ušlo miesto, pretože kto prišiel prvý, ten hral. Šnaps či bulík, čo je vraj taký slabší žolík. Kedy skončili? „Keď pomreli,“ konštatuje Ján stroho a priznáva, že občas to tu bolo aj drsné. Niekto si sadol na múrik a spadol dole... Jeden pán dostal priamo za stolom infarkt, ale štamgastov to neodradilo. „Len nejaký čas si nikto na jeho stoličku nesadol.“
Pýtam sa na divoké 90-te roky, Ján Anoši sa len uškrnie. S výpalníkmi problém nemali. Krčma totiž vtedy patrila Diničovcom. Edo vraj aj zbieral poháre, keď dvaja čašníci nestíhali. V tej dobe boli policajné razie bežné vo všetkých prevádzkach. Prišli kukláči a zavelili: „Ruky na stôl a vyberte si občianske preukazy.“ „Tak čo skôr?“ šomrali vtedy štamgasti.

Zdroj: Martin Kleibl

​Kedysi sa tu čapoval Stein.

Náš fotograf Martin sa pýta na zrkadlo umiestnené oproti televízoru nad barom. „To bol môj nápad. Nemohol som byť zákazníkom chrbtom a zároveň som videl, kto prichádza. Vďaka nemu viem čítať aj odzadu,“ hovorí Ján a usmeje sa. Jeho prísna tvár, vzbudzujúca rešpekt, pri spomienkach zmäkne. A tie sa odrazu vynárajú samy. Na ľudí, ktorí tu boli doslova ako inventár, na čašníka, ktorý tu prespával, lebo ho vyhodila žena, a tak strážil krčmu pred zlodejmi. Na malého Janka, ktorý zbieral poháre, aj na pána s Parkinsonom, ktorý už nevládal držať pivo v ruke, ale aj tak prišiel pozrieť osadenstvo...

Občas sem chalani z Authentic Slovakia priviedli cudzincov na prehliadku retro krčmy. Raz dokonca Meteor dohodili fotografovi, ktorý tu fotil pánsku módu Gucci! „Bude mi to tu chýbať,“ prizná Ján Anoši.

Ranu im dala už pandémia

Skalných štamgastov Meteoru ste v závere narátali možno dvadsať. Kedysi ich bolo oveľa viac. Niektorí sa odsťahovali, mnohí umreli a s ich odchodmi postupne umieral aj Meteor. Noví zákazníci nepribúdali. „Ten koniec by skôr či neskôr prišiel,“ pripúšťa majiteľka Renáta Vaníková, „ale takto sme si ho nepredstavovali. Mestská časť, ktorá nám priestory prenajímala, nám zvýšila nájomné naraz o tisíc eur. To už nedokážete zaplatiť z dvojeurových položiek. Sme z toho smutní. Podobne ako my skončil na tejto terase aj secondhand, aj predajňa umelých kvetov. Uvidíme, kto nás nahradí.“
Renáta Vaníková prevzala Meteor v roku 2003.

Zdroj: Martin Kleibl

​Počas pandémie: Covid box pred Meteorom.

Tvrdí, že prvú silnú ranu im dala už pandémia. „Vedľa sme mali menší bar s biliardom. Tam chodili mladší, iná komunita, vyššia trieda,“ spomínajú aj s Jánom Anošim, ale s úsmevom dodajú, že po záverečnej to už bolo jedno. Lenže tí počas pandémie nemali na nájom, odsťahovali sa, bar skončil. Aj v Meteore už vystačila len s kolegyňou. „Život pred koronou bol iný. Mnoho ľudí zomrelo, ďalší si odvykli chodiť, covid navyše rozdelil ľudí. Jedni verili, druhí nie, a tak aj tí, čo spolu kedysi sedávali, tak už nerobia. Pandémia nás dorazila. Po nej sme tu už boli len akoby zo zotrvačnosti. Už to nebolo o zárobku. Držala som to kvôli ľuďom, s ktorými sme sa za tie roky spriatelili.“
Život však ide ďalej, Renáta Vaníková si prenajala nové priestory kúsok od Meteoru, v bývalom Retre na Romanovej. „Hádam sa s mojimi ľuďmi nelúčim,“ dúfa. Pýtam sa, či im vyhradí aj stôl. „Určite budú mať svoje privilégia,“ reaguje s istotou. Názov pre novú prevádzku zatiaľ nemá. „Ale Meteor to už nebude. Ten bol len jeden,“ dodáva. 

Petržalská „slnečná sústava“

To boli jedálne a pohostinstvá Urán v Ovsišti na Blagoevovej, Kométa na Námestí Hraničiarov, Jupiter na Ulici B. Kuna (Osuského) a Meteor na Fosterovej (Rovniankova). Neskôr sa pridali Venuša či Neptún. „To boli časy, keď sme išli na jedno po celej slnečnej sústave. V Meteore bol vždy koniec. Za deň si prešiel viac ako Gagarin,“ napísal Martin „sťa poet“ v diskusii na Fb Konduktor Petržalka.

Zdroj: Martin Kleibl

​Meteor pred rokmi.

(in)