Zdroj: koláž abn - Martina Juríčková
Pozreli sme sa na náš "prekrásny nový svet v znamení korony" na okamih aj z druhej strany. Čo sme si, mnohí podvedome, pustili do života? A v čom všetkom sme sa zmenili, odkedy trávime viac času doma? A na čom by sme ešte mohli zapracovať?
Životný štýl každého z nás sa za posledné týždne rapídne zmenil. Máme dojem, že k horšiemu. Každé mínus má však svoje plus, len ho občas nevidno. Ukázať nám ho dokážu ľudia, ktorí mali aj pred pandémiou iný prístup k životu ako väčšinová spoločnosť. Petra Slezáková je zakladateľkou zero waste hnutia na Slovensku. Ako asi jej život bez odpadu vyzerá, napovie jediný ilustračný príklad: Petrin zmesový odpad za štyri mesiace sa zmestí do pohára od horčice.
Ona život výrazne obmedziť nemusela. „Skôr som si uvedomila, ako mi moja životná filozofia v tomto čase pomáha,“ hovorí. „Keby som to nevidela v správach, ani by som nevedela, že sa zavreli obchodné centrá. Nestrádam, že nemôžem ísť nakupovať. Do bezobalových obchodov som štandardne chodievala raz za 2-3 týždne. A otvorené sú aj teraz. Bezobalovo na Blumentálskej, U Vážky vo Fresh Markete, tam je aj Mydlinka s čapovanou drogériou, tú nájdete aj v Šetrne na Šintavskej alebo v Zerotoxic na Osuského.“
Petra pripúšťa, že odpad sa jej čiastočne zvýšil, pretože v kaviarňach už si nevezme kávu do vlastného hrnčeka, farmárske obchody, čo predávali napríklad bryndzu na váhu sa vyhýbajú tomu, aby jej ju dali do vlastnej nádoby. „Jediné, čo mi chýba v karanténe sú trhy. Tešila som sa na čerstvú zeleninu. Na Mlynarovičovu v Petržalke som chodila pravidelne každý víkend, bol to môj sobotný rituál, moja srdcovka. Malý rodinný trh, kde už som poznala farmárov, a teraz sa o nich bojím, ako túto krízu prežijú.“
Ale zero waste nie je len o bezobalovom nakupovaní. „Je aj o tom, že neplytvám potravinami, varím s fantáziou, do poslednej omrvinky zužitkujem všetko, kompostujem, keďže 45 percent nášho zmesového odpadu je bio odpad. Je veľa vecí, ktoré sú súčasťou zero waste a to môžem v pohode robiť ďalej. Sama si vyrábam zubnú pastu alebo gél na pranie. A nerobím to z núdze. Robila som to aj predtým a nijak ma to neobmedzuje,“ dodáva.
V istých veciach sme sa všetci priblížili k Petrinmu životnému štýlu. Hoci mnohí nevedome. „Zisťujeme, že nie je nutné bežať pre každú maličkosť hneď do obchodu,“ vymenúva Petra zmeny, ktoré si v spoločnosti všimla.
Spoznali by ste, že je to šampón?
Niektorí začali šetriť, niektoré tovary sa obchodoch stali nedostatkové. „A tak sme nútení objavovať vlastnú sebestačnosť. Nedá sa kúpiť droždie? Tak hľadáme spôsob ako si ho vyrobiť doma. Veľa ľudí začalo kváskovať, pestovať klíčky na parapete... Ak sa niekomu minú jednorazové vreckovky, neuteká kvôli tomu do obchodu, vráti sa k tým, čo používali naši rodičia – k látkovým. A možno zistí, že trvalé riešenie je výhodnejšie. Ľudia začínajú objavovať alternatívy, a to sa mi veľmi páči.“
Opäť sme sa vrátili do vlastných kuchýň. „Mnoho ľudí si už jedlo len objednávalo, čím tvorili množstvo odpadu. Dnes aj influenceri vyzývajú ľudí, aby nechodili von, zbytočne nenakupovali, ale varili zo zásob a vyčistili si špajzy. Vznikol k tomu aj hashtag #varimzozasob.“
Jednoduchšiemu životu, kopírovaniu toho, čo robili naše staré mamy, hovorí Petra Slezáková rozumné správanie alebo vedomý život. „Ľuďom sa dostáva pod kožu šetrnejší spôsob života,“ hovorí. „Mnohí si to ani neuvedomujú, ale keď napríklad vyťahujete staré obliečky, aby ste z nich vyrobili rúška, to je normálny upcycling (premena starých a nepotrebných produktov na produkty s vyššou úžitkovou hodnotou, než akú mal pôvodný výrobok, pozn. red).“
Upcycling je súčasťou nekonzumnej eko filozofie 21. storočia a ľudia ho nevedome púšťajú do svojho života. „Vidím to aj na svojej stránke zerowasteslovakia.sk, kde človek nájde množstvo tipov z domácnosti. Ako si vyrobiť zubnú pastu, lepidlo alebo plastelínu pre deti... V týchto dňoch mám viac návštevníkov, a to aj spomedzi rodičov, pretože aj vzťah rodič - dieťa sa mení. Teraz trávia čas vedomejšie a spoločne. Pretože deti nemožno len posadiť pred televízor. To sa dá robiť pár hodín denne, ale nie nepretržite týždne v karanténe. A tak musia byť kreatívni.“
Ako záber z gýčového filmu pôsobil obraz, ktorého sme boli účastníkmi pri prechádzke pri Dunaji. „Toto je najkrajší deň môjho života,“ hovoril malý chlapec pri Dunaji otcovi popritom ako si hádzali do vody kamene. Niečo z tejto emócie si obaja odnesú aj do života po kríze. Iste, netreba byť prehnaný optimista a myslieť si, že „po korone“ z nás všetkých budú „eko bio raw“ nadšenci pečúci vlastný chlieb, vyrábajúci droždie, šijúci tašky zo starých mikín a obľubujúci dlhé prechádzky po lúkach, ale niektorých ľudí to zmení. Objavili vlastnú sebestačnosť, kreativitu a nové schopnosti a emócie, a to sú pocity, ktoré si budú chcieť uchovať.
Petru však z globálneho pohľadu teší aj to, že nám príroda ukázala, že ešte má regeneračnú schopnosť. Po odstavení fabrík a znížení áut v uliciach čítate správy o čistejšom vzduchu, čistejšej vode v Benátkach, o návrate delfínov na mieste, kde už neboli... Video, ktoré zachytáva korytnačky kladúce vajíčka na pustých plážach kedysi preplnených turistami, je tiež úžasné... „Pre mňa je to pozitívny dôkaz, že ešte má zmysel zachraňovať svet, že príroda sa ešte dokáže nadýchnuť.“
Možno by bolo dobré sa nad tým zamyslieť aj hneď, keďže v súčasnosti doma produkujeme oveľa viac odpadu. Dôkazom sú plné kontajnery aj neporiadok okolo nich. Sklo je najlepšie recyklovateľný materiál, ale ľudia kupujú aj haldy plechoviek. Poviete si, že aj kov je dobre recyklovateľný materiál, ale málokto vie, koľko toxického odpadu vzniká pri výrobe hliníka.
Pri prechádzke lesom tiež vidíme viac odpadkov. Poletujú tam vlhčené obrúsky, aj jednorazové rukavice... ľudia, čo si boli opekať po sebe zanechajú neporiadok, akoby sa spoliehali, že to za nich niekto uprace. Nebuďte ako oni. Nechajte prírodu po sebe v takom stave, v akom by ste ju radi našli pri svojom ďalšom výlete.
(in)