Delostrelecká streľba pri Káblovke

Letecké poplachy počas druhej svetovej vojny vyháňali veľa ľudí z Bratislavy za mesto. Na sklonku leta 1944 sme tam začali chodiť aj my, moja mama a ja, vtedy žiak štvrtej triedy ľudovej školy. Súrodenci a otec boli zamestnaní, chodievali do úkrytov pri pracoviskách. Ja s mamou a so susedmi sme zvykli chodiť na futbalový štadión Káblovej továrne.

Mestská zástavba smerom do Prievozu sa končila na Miletičovej ulici. Na nej smerom k mestu stáli tzv. mestské domy a biele nemecké domy. Na strane k Prievozu boli už len záhrady a voľakedajšie vyschnuté rameno Dunaja, ktorého trávou zarastené koryto a brehy tvorili jedinú terénnu vlnu. Teraz sa toto miesto nazýva Ružová dolina. Tam bol koniec mesta.

Ak ste kráčali po Prievozskej z mesta von, po 150 metroch od križovatky s Miletičovou stál na ľavej strane veľký strom a pri ňom bola úzka odbočka medzi lúkami a poliami do kolónie domov pre zamestnancov Káblovej továrne. Hneď vedľa nej bolo futbalové ihrisko káblovky. A v novej prízemnej budove, kde mal byt hospodár ihriska a boli tam klubové miestnosti a kolkáreň, sme hľadali spásu pred bombardovaním. Vedeli sme, že obyčajná strecha nás pred ničím zachrániť nemôže, ale boli sme predovšetkým ďalej od fabrík, ktoré boli potenciálnymi cieľmi pri bombardovaní.

Na potvoru onedlho vedľa vchodu na ihrisko umiestnili do kukuričného poľa batériu protilietadlových diel. Obsluhovali ich slovenskí vojaci a často som videl, že zo strieľania mali veľkú zábavu. Nahlas sa smiali, lebo nikdy nič netrafili. Možno práve preto boli takí šťastní. Ani raz sa nestalo, že by niektoré z lietadiel na batériu zaútočilo. Mimochodom, ihrisko stojí dodnes, možno aj spomínaná budova s voľakedajšou kolkárňou. Sídli tam FO Ružinov. Nie je za mestom, ale uprostred sídliska panelákov medzi Mliekarenskou a Sklenárovou ulicou.

Inú streľbu som zažil za oveľa dobrodružnejších okolností. Bolo to v čase, keď poplachy neboli ešte také časté. Niekoľko tried išlo doobeda do kina. Pešo nás učiteľky viedli z Kumlíkovej (teraz Kvačalova) cez Záhradnícku a okolo Štátnej nemocnice do kina Uránia (teraz Hviezda). Asi po pol hodine premietania, keď sme napäto sledovali, ako snehová lavína zasypala dom horalov v Alpách, zrazu uvádzačka zakričala, že je letecký poplach. Učiteľky začali pojašene pobehovať, nemali ani potuchy, kde je najbližší úkryt. V trme-vrme spolužiak povedal, aby sme išli k nim do záhrady.

Po Palisádoch sme bežali hore na Červený kríž a potom dolu k Slovákovi, ako sa nazýval známy hostinec. Do záhrady sme sa však nedostali. Zostali sme čupieť skrytí v lesíku pri protilietadlových delách. Obsluhovali ich Nemci a pálili ako besní. Museli sme si uši zapchávať, cítili sme sa ako hrdinovia uprostred vojny. Doma ma ani nezbili, mama bola šťastná, že som sa objavil živý a zdravý.