Americké bombardéry nám lietali nad hlavou

Keď začali počas druhej svetovej vojny lietať nad Bratislavou perute bombardovacích lietadiel za cieľmi v Nemecku, museli sme si zvykať na časté poplachy. Američania štartovali predovšetkým v talianskom Bari, kde mali základňu.

Zachádzku cez západné Slovensko robili preto, aby sa vyhli silnej protileteckej obrane nad „Ostmarkom“, ako sa vtedy nazývalo Rakúsko ako súčasť Nemecka. Od nás leteli zvyčajne cez Protektorát Čechy a Morava. Keď Budapešť v rádiu ohlasovala: „Zavaró repülö Sopron -Györ“ a Viedeň upozorňovala: „Feindliche Flugzeugverbände im Raum Wiener Neustadt“, už sme sa pratali do úkrytov. Letecký poplach ohlasovali v Bratislave sirény vlnivým tónom. Neskôr, keď sa poplachy stali každodennou záležitosťou, sirény troma za sebou idúcimi dlhými signálmi hlásili predpoplach. Koniec poplachu značil dlhý signál v jednej tónine.

Bratislavčania sprvoti poplachy nebrali vážne. Neradi chodili do úkrytov, radšej sa pozerali na divadlo nad hlavami. Lietadlá nad nami v rojoch len preleteli. Strieľali na ne z protilietadlových diel umiestnených v Bratislave a okolí, ale nepamätám sa, že by niekedy aj trafili. Každý výbuch protileteckého šrapnelu zanechal vysoko na oblohe značku v podobe čierneho obláčika. Vytvárala to na nebi bizarné obrazy.

Na blankytnom pozadí leteli formácie strieborných lietadiel ako keby bez vzrušenia. Piloti asi tušili, že tí Slováci dolu ani nemajú chuť ich zasiahnuť. Bombardéry leteli skôr v zhlukoch než vo vyrovnaných formáciách. Zdola sme ich ľahko spočítali. Občas medzi ne vletela nejaká nemecká stíhačka, ale z dobre vyzbrojených „liberátorov“ B-24 ju výstrely z kanónov a guľometov rýchlo odohnali. Boli to napínavejšie scény než predstavenia v kine.

Keď začali letecké poplachy bývať denne, zo školy nás po druhej vyučovacej hodine pravidelne púšťali domov. Školu sme mali na Kumlíkovej ulici, ktorá sa teraz volá Kvačalova. Jozef Kumlík bol Prešporčan, hudobný skladateľ a založil Cirkevný hudobný spolok. Preto po víťaznom februári nemohla niesť jeho meno žiadna ulica. Zo školy som bol doma o desať minút. Na športovom ihrisku cvernovej továrne, ktoré bolo na mieste, kde je teraz Spojená základná škola a gymnázium na Novohradskej, vykopali pred kolkárňou tzv. protičrepinový úkryt. Bol to kľukatý výkop z viacerých asi päť metrov dlhých častí, hlbokých asi dva a pol metra a širokých asi dva metre. Pôdorys úkrytu bol teda „cik-cak“. Steny boli obložené doskami a spevnené trámami, ktoré niesli aj drevený strop. Po stranách úkrytu boli lavice z dosák. Zeminu z výkopu nahádzali zvrchu na doskový strop a upevnili do násypu vysokého asi meter. Z neho trčali vetracie komínčeky so strieškami.

Otto Zinser
(Pokračovanie nabudúce.)