Kone chodili ku krčmám naspamäť

Dnes možno ani ten, kto býva na Prievozskej ulici číslo 11, nevie, že je obyvateľom Kalmárových dvorov. Takto pred rokmi nazvali nový komplex nájomných bytov s vybetónovanými dvormi na Prievozskej v časti medzi Zvolenskou a Turčianskou ulicou.

V „Kalmárke“, ako sme domy nazývali, sme mali kamarátov, ale chodili sme tam aj k holičovi. V oficíne boli drevené kreslá so sedákom z filcu. Strihanie vlasov nebolo nič príjemné. O elektrických strihacích strojčekoch vtedy u nás nikto ani nechyroval. Boli len ručné a večne tupé. Nestrihali, ale šklbali. Strihanie bolo vlastne nepretržitým šticovaním.

V Kalmárke mal dielňu aj obuvník. Takýto honosný titul  však od nikoho nepočul, každý mu hovoril len šuster. V tom čase si ľudia dávali topánky opravovať často. Keď sa im na nich predrala podrážka, dali si ich podraziť kožou alebo gumou. Na podpätky, aby sa rýchlo nevyšliapali, obuvníci pribíjali pliešky alebo kovové podkovičky. My šraci sme mali podkovičky radi. Za tmy sme nimi kopaním na dlažbe kresali iskry.

Napriek tomu, že sme boli mestské deti, dôverne sme poznali kone. Nejazdili sme na nich, ale hladkali sme ich a strkali sme im pod nos natrhanú trávu. Pred hostincom U Horvátha na Novohradskej ulici začali povozy parkovať už od popoludnia. Kone, ktoré mali starostlivých majiteľov, mali čo hrýzť. Kočiši im zavesili na krk plátené vaky, v ktorých bol ovos alebo seno či ďatelina, a zašli do krčmy na pivo. Niektorým to trvalo až do tmy. Kone si už na takýmto denný režim zvykli. Keď sa opitý povozník horko-ťažko vydriapal na voz, ani nemusel brať do rúk opraty. Automaticky ho kone odviezli k ďalšej krčme. Keď zaspal a nevystupoval, pohli sa domov.

Krčmár pán Horváth bol príjemný človek a rád rozprával vtipy. Raz po revolučnom februári 1948 povedal hosťom vtip o Stalinovi. Každý sa smial. Bol tam však aj udavač. Chudák krčmár sa ocitol pred súdom a skončil ako trestanec v uránovej bani v Jáchymove. Musel ťažiť surovinu pre prvú atómovú bombu Stalina, z ktorého sa smial. Živý stadiaľ neodišiel. Jeho synovia potom v hostinci za pultom radšej žiadne politické vtipy nerozprávali.

Myslím si, že dnes deti nepoznajú guličky rôznofarebné, vypálené z hliny, ktoré boli obsahom vreciek šracov do jari do jesene. Tie, ktorými sa dalo strieľať „šlunzňou“. Guličky boli pre všetkých chalanov najmasovejšia zábava. Stačilo na udupanom chodníku cez lúku podpätkom „vytočiť“ a už sa gúľalo. Kto mal guličiek viac, než sa vošlo do vrecka, nosieval ich v odstrihnutej starej pančuche so zauzľovaným koncom.