Kino Elektrobioskop totálne prestavali

Po roku 1775 sa začali búrať stredoveké mestské hradby. Priekopy sa zasypávali materiálom z búračiek a smetím z domov vo vnútornom meste.

Niekedy priekopu ani nezasypali, vstavali do nej pivnice a nad nimi postavili nový dom. Novostavby neboli priečeliami obrátené do ulíc pôvodného mesta, ale na novovzniknuté priestranstvá pred zbúranými mestskými hradbami.

Najdlhší priamočiary úsek mestských hradieb bol na južnej strane, pozdĺž toku Dunaja. Tam vznikol rad palácov a meštianskych domov na predĺžených stredovekých parcelách stavieb na terajšej Panskej (predtým Dlhej) a Laurinskej ulici.

V pokračovaní historickej Ventúrskej ulice vtedy vznikla úzka „nová“, teraz Strakova ulica. Na jej mieste bol predtým úzky dvor paláca obráteného smerom k Michalskej bráne. Priečelnú časť paláca zbúrali, dvor predĺžili na juh na mieste zasypanej priekopy a ulica bola hotová. Dvorné krídlo pôvodnej stavby zachovali a pripojili k vedľajšiemu domu (terajšie číslo 27). Aj toto jednoposchodové krídlo predĺžili až na úroveň terajšieho Hviezdoslavovho námestia, vtedajšej Promenády. Na fotografii zo začiatku 20. storočia vidno, že priečelie k Promenáde (vtedy číslo 22, teraz 17) bolo riešené úplne rovnako ako fasády do uličky.

V roku 1913 sa pán Franz Reisinger rozhodol otvoriť na Promenáde kino. Dal mu meno Elektrobioskop. Kinosálu získal vybúraním priečok a vodorovných konštrukcií v krídle pri uličke, ktorá sa vtedy volala Malá Ventúrska. Zbúranie klenieb prízemia znamenalo vážny zásah do vtedy už viac ako storočnej budovy. Z kinosály sa vychádzalo viacerými dverami priamo na ulicu, čo bolo výhodné najmä v prípade možného požiaru. Nebezpečenstvo požiaru tkvelo nielen vo vtedajších filmoch a premietacích prístrojoch, ale aj v mohutnej liatinovej peci, ktorou sa kino ešte aj po druhej svetovej vojne vykurovalo.

Po roku 1920 dal Franz Reisinger prestavať aj vchod do kina. Na mieste troch okien fasádu vybúrali a na jej mieste postavili nový rizalit. Medzi dvojicami omietkových stĺpov vznikol reprezentačný vchod s troma oblúkovými otvormi, nad nimi oválny balkón. Rizalit je zavŕšený trojuholníkovým štítom s monogramom majiteľa FR v ornamentálnom orámovaní. Týmto architektonickým riešením dostala prv nezaujímavá budova vznešený charakter. Cez vojnu tam bolo kino pod názvom Weltspiegel, po vojne sa z neho stal Stalingrad, neskôr Mladosť.

Pred tridsiatimi rokmi pôsobilo kino odpudzujúcim dojmom. Namiesto možnej rekonštrukcie sa realizovala totálna a nešetrná prestavba. Kinosálu až na obvodové múry zbúrali. Terén pred premietacím plátnom znížili a podlahu sály zošikmili. Dvere na Strakovu ulicu zamurovali a namiesto nich vyriešili východ z kina cez úzky dvorček na druhej strane. Zaniklo schodisko z 20. rokov, výrazný trojuholníkový štít opticky zanikol v nemožnej nadstavbe druhého poschodia. Na otlčenú fasádu sa už nevrátili pôvodné neskorobarokové orámovania okien. Na ľavej strane prízemia prebúrali do klenutej miestnosti široký otvor, aby mohla slúžiť ako garáž. Teraz je tam pohostinské zariadenie s hrdým názvom „bar“.

Po všetkých úpravách stojí z budovy postavenej po roku 1780 už len jadro muriva. Reisingerovo kino Elektrobioskop je totálne prestavané, nejestvuje ani jeho pôvodná kinosála, ani premietacia kabína, ani zariadenie. Budova je zvýšená o nevzhľadné a nevkusné podlažie s administratívnymi priestormi. Budova nie je, a ani nemôže byť ako solitér považovaná za „kultúrnu pamiatku“. Je chránená len ako jeden z mnohých neregistrovaných objektov na pôde mestskej pamiatkovej rezervácie.

Štefan Holčík

FOTO - archív a Oto Limpus