Zdroj: Archív Mateja Čapa
Československo síce de jure vzniklo vyhlásením predstaviteľov pražského Národného výboru 28. októbra 1918 a prijatím Martinskej deklarácie nezávisle od toho o dva dni neskôr, samotné utváranie republiky však bolo dlhodobejším a zložitejším procesom.
Nový štátny útvar na mape Európy existoval v tom čase iba v provizórnych hraniciach. Ich definitívnu podobu mala prostredníctvom mierových zmlúv stanoviť až mierová konferencia v Paríži. Pri vymedzovaní československých hraníc sa zohľadňovali historické, národnostné, fyzicko-geografické, strategické, ako aj ekonomické faktory. Najväčším problémom bolo vytýčenie československo-maďarskej hranice, teda južnej hranice Slovenska, ktorá dovtedy v praktickej podobe neexistovala.
S obsadzovaním územia Slovenska, ktoré bolo de facto ešte stále pod kontrolou maďarských úradov a armády, začali československí legionári už 1. novembra 1918. Ako prvé boli obsadené Holíč, Gbely a Malacky. Ďalší postup československých vojsk však nebol ani zďaleka bezproblémový. V krajine panovali nepokoje a chaos. V Prešporku maďarskí a nemeckí predstavitelia vypovedali novej vláde poslušnosť a začali sa pripravovať na obranu proti československým jednotkám. Vzhľadom na strategický význam niekdajšej uhorskej metropoly sa rozpútal politický boj o to, ku ktorému z novovzniknutých štátov sa má mesto pričleniť. Objavila sa dokonca aj iniciatíva vytvoriť z Prešporka „slobodné mesto“ pod názvom Wilsonov, ktoré by nepatrilo žiadnej z nástupníckych krajín Rakúsko-Uhorska.
Na štedrý deň roku 1918 francúzsky podplukovník Ferdinand Vix v mene víťazných mocností odovzdal maďarskej vláde v Budapešti novú demarkačnú čiaru, ktorá zahrnula Prešporok v prospech Československa. Nasledujúci deň hlavné velenie nad ďalšími vojenskými operáciami na Slovensku prevzal taliansky divízny generál Luigi Piccione. Vzápätí bol pripravený plán obsadenia Prešporka, ktorý bol po krátkych bojoch zrealizovaný 1. januára 1919. Maďarské vojsko sa stiahlo na pravý breh Dunaja. Most Františka Jozefa, oddeľujúci mesto od Petržalky, bol v strede zatarasený, z oboch strán obsadený strážami a podmínovaný.
Československí vojaci na pravom brehu Dunaja pred obsadením Petržalky:
Keďže hrozilo, že maďarské jednotky dislokované v Petržalke sa pokúsia odtrhnúť Prešporok od novej republiky, ihneď po upevnení československej moci v meste sa objavili snahy vytvoriť na pravom brehu Dunaja predmostie. To však nebolo možné. Československé jednotky mohli na základe rozhodnutia mocností obsadiť iba ľavý breh Dunaja. Mnoho obyvateľov mesta a Petržalky bolo závislých od mostového spojenia. Na opačnom brehu mali svoje majetky, záhrady alebo prácu. Dohodnutý bol preto aspoň regulovaný prechod s legitimáciou.
Dňa 12. júna 1919 bola na parížskej mierovej konferencii definitívne stanovená hranica medzi Česko-Slovenskom a Maďarskom, takmer zhodná so súčasnou slovensko-maďarskou hranicou. Otvorená však stále zostávala otázka strategicky významného územia Petržalky. To bolo mestu, nesúcemu od marca oficiálny názov Bratislava, napokon 11. augusta priznané ako jeho predmostie. Plán obsadenia Petržalky vypracovaný francúzskym generálom Eugènom Mittelhauserom sa realizoval 14. augusta v skorých ranných hodinách. Vybraní vojaci, vyzbrojení iba nožmi a ručnými granátmi, sa prešplhali po spodnej časti konštrukcie mosta na petržalský breh, prerezali káble vedúce k náložiam a odzbrojili maďarské stráže. Následne cez most prešli dva prápory dvoch plukov Stráže Slobody. Súbežne s tým sa ďalšie jednotky preplavili k Pečenskému lesu, kde odzbrojili tamojšiu maďarskú posádku. Moment prekvapenia bol dokonalý. Všetko sa zaobišlo bez krviprelievania a dokonca nepadol jediný výstrel. Akcia, pri ktorej bolo zajatých 12 dôstojníkov a 120 vojakov maďarskej strany, sa stala poslednou vojenskou operáciou československo-maďarského konfliktu v rokoch 1918 – 1919.
Mgr. Matej Čapo