V mladom veku sa stal vedúcim obchodu

Po skončení školy (maturita na internátnom gymnáziu - Tereziánska akadémia vo Viedni v roku 1934 pozn. M. O.) a učenia som sa naplno zaradil do nášho podniku, ktorý sa v roku 1936 zmenil na rodinnú akciovú spoločnosť.

Môj otec mal 40 %, brat 30 % a ja tiež 30-percentnú účasť na spoločnosti. Otec bol generálnym riaditeľom, brat výrobným riaditeľom a ja obchodným riaditeľom. Tieto tituly sme však nikdy nepoužívali.

Na začiatku svojho pôsobenia som pracoval v kancelárii a do účtovníctva ma zaúčal pán Schmidt. Potom som sa v avionskej filiálke musel zoznámiť s predajom. Ostrohy som si vyslúžil nápaditým aranžovaním výkladu, ktorý nám mal prilákať zákazníkov. Problémy som mal len so slovenským nápisom, a tak som o pomoc pri štylizovaní požiadal jedného Slováka. No len čo bol nápis hotový a upevnený vo výklade, objavil sa akýsi Čech a pozastavil sa nad pravopisom. Zmenil som text. O chvíľu sa objavil Slovák a tvrdil, že na Slovensku má byť nápis po slovensky, a nie po česky. Znova som text zmenil, hoci mi to pripadalo hlúpe, že z nápisu zostalo už iba heslo.

Neočakávane sa však prihodila udalosť, ktorá zásadne ovplyvnila môj život. Obchodný vedúci nášho hlavného obchodu vo výškovom dome na námestí vážne ochorel a musel odísť do penzie. Zo dňa na deň som sa tak vo veľmi mladom veku stal vedúcim obchodu. Nepadlo mi to ľahko, veď s výnimkou učníc a učňov boli všetci ostatní starší ako ja. Vďaka schopnosti vžiť sa, porozumeniu a s troškou diplomacie som dokázal veľký vekový rozdiel prekonať.

Podarilo sa mi podnietiť ctižiadostivosť a súťaživosť, a tak som mohol organizovať súťaže o cenu za najkrajší výklad. Aj ja som sa zúčastňoval, ale mimo konkurencie. Moja stará elektrická detská železnica dostala zabrať. Jazdila vo výklade po improvizovanej dovolenkovej krajinke so stanmi, táborovým ohňom, ruksakmi s údenárskymi výrobkami a konzervami. Aj vagóny zapojené za lokomotívou boli naložené víkendovým proviantom. Úspech bol obrovský. Aj keď prevažná väčšina divákov pred výkladom boli deti, za nimi stáli ich matky a otcovia, ktorých sme chceli podnietiť na kúpu tohto tovaru.

Väčšie ťažkosti som však mal s racionalizačnými opatreniami. Starí pracovníci sa riadili heslom: čo bolo dobré päťdesiat rokov, musí byť dobré aj naďalej. Ja som sa však nedokázal pozerať, ako popoludní, keď bolo menej zákazníkov, stálo v oddelení údenín sedem predavačiek, z ktorých štyri nemali čo robiť. Stiahol som ich z predajne a dal som im iné práce, umývať chladničky alebo pulty, alebo urobiť prípravné práce na nárazové hodiny predaja. Až keď pochopili, že vďaka tomu boli skôr hotové s upratovaním a mohli ísť skôr domov, nadchli sa touto inováciou. Staral som sa aj o učňov, chodil som s nimi na plaváreň, organizoval cyklistické preteky s cenami pre prvých troch.

Fritz Manderla
(Pokračovanie nabudúce)