Na komornom koncerte u Wintersteina

Kde bolo tam bolo, zišli sa raz viacerí ľudia. Jeden vedel hrať na husle, druhý na violu, ďalší na čelo. Občas sa k ním pridal klavirista. Potom si vybrali noty, pripravili si ich na pulty, naladili si nástroje. Zazneli zázračne podmaňujúce tóny.

Je to rozhodne iné ako v slávnostne osvetlenej sále pred divákmi, ktorí sú tam, lebo je to móda, lebo sa to patrí, lebo sa to od nich očakáva, lebo treba vystaviť na verejný obdiv svoje muzikálne vzdelanie či svoju novú večernú toaletu. Tam v ostrom svetle reflektorov zanikajú vrelé lúče vnútorného prežívania zážitku, tam na povrch vystupuje zreteľná vecnosť. Z očakávaného kúzla sa mnohé stráca, uniká. Pre umelcov je to dvojnásobne ťažké: musia vyvinúť nadľudskú námahu, aby nahradili divákom stratenú ilúziu.

Občas sa však ešte predsa len nájdu ľudia, ktorí si v srdciach zachovali aspoň čosi z toho mohutného chorálu, ktorý doznieva z hĺbok hudby, ktorí sa radi započúvajú do tlkotu vlastného srdca, ktorí doprajú aj iným tieto tóny začuť a prežiť.

Je neskoré popoludnie. Zelené žalúzie na okne úzkej izby sú privreté. Tlmené mäkké svetlo neruší ani malá lampa so zeleným tienidlom pred policou s knihami, vnáša len do priestoru akýsi teplý dôverný tón. Na stenách okolo, nad písacím stolom a nad príjemne širokou sofou kvalitné reprodukcie obrazov starých majstrov. Pred široko roztvorenými dverami jedálne sú do polkruhu rozostavené stoličky. Izba sa pomaly zapĺňa. Sú tu takí, čo sa poznajú už dávno, aj takí, ktorí prišli po prvý raz. Pozvaní sú len toľkí, aby sa pomestili do izby a do jedálne, kde je teraz stôl odsunutý ku stene a na jeho mieste, pod veľkým lustrom, stoja pripravené notové stojany. Zo steny sa na ne prizerajú dve anjelské hlavičky, portréty detí domácich, z ktorých medzičasom vyrástli mladí ľudia.

Ladia sa nástroje. Hudobníci z povolania, ako aj amatéri „Liebhaberi“ (aj medzi nimi sú mnohí s mimoriadnym umeleckým nadaním), všetci sa tu cítia ako doma, lebo v tomto pohostinnom dome sú vždy s radosťou vítaní. Zišli sa tu znovu, aby oživili, čo sa mnohým iným môže zdať prežitkom dávnej minulosti. Prišli, aby sa tu oddali opojeniu zo zázračných tónov, aby sa do nich vnorili, keď naplnia priestor svojím kúzlom. Vo chvíli, keď zaznievajú prvé tóny Mozartovho klavírneho kvinteta, prenikajú ešte cez škáry spustených žalúzií slnečné lúče, a vytvárajú okolo hrajúcich zlatistý jas pripomínajúci svätožiaru. Tóny znejú, prúdia, svietia, perlia v pestrých trblietajúcich sa farbách, potom sa zasa kníšu, kráčajú, poskakujú a skáču v jemnom rytme do spoločného prúdu čistej harmónie.

Nasleduje očarenie melódiou Schubertovho kvinteta s dvoma čelami. Tá spieva a znie, smeje sa a vzdychá, akoby nástrojmi prúdilo a navonok prenikalo bohaté množstvo piesní. Pri druhej vete je už vonku celkom tma. Aj izba sa ponorila do šera. Len v jej strede sú osvetlené notové stojany a tváre okolo nich. V temnote sedia bez pohnutia ľudia sústredení do hlbokého načúvania a prijímajú každý tón ako smädný prijíma nápoj, v mlčanlivom rozjímaní. Odznie posledný tón. Akoby sa práve prebrali z okúzľujúceho sna, ktorý ich aspoň na chvíľku preniesol do celkom iného sveta.

A potom je tu krátka pauza, počas ktorej sa podáva občerstvenie. Medzi hráčmi a poslucháčmi sa rozprúdil bezprostredný srdečný rozhovor. Hostitelia sa venujú svojej úlohe s vrúcnou láskavosťou. Posledným číslom koncertu je jedno z raných Beethovenových diel. Mladý skladateľ ho vytvoril ešte celkom v slohu svojej doby, ale na niektorých miestach sa už dá cítiť vzostup veľkého génia. Hrajúci sa s hlbokou láskou vnárajú do hraného diela a zdá sa, akoby sa miestnosťou nad hlavami obecenstva vznášal duch veľkého skladateľa.

Doznel posledný tón. Prítomní sa ešte všetci nachádzajú v zajatí prežitého, čo sa len pomaličky rozplýva. Z lampy pod plafónom menšej izby sa šíri jasné prívetivé svetlo. Ľudia vstávajú, bavia sa medzi sebou. Na záver zaznejú husle a čelo, viola aj klavír v spokojných melódiách každodenného života. Neznejú vôbec tak banálne, ako by sa to očakávalo. Znejú ako výraz spokojnosti šťastných ľudí, ktorí, či už ako dávajúci, alebo ako prijímajúci, spoločne prežili čosi veľké a krásne.

Spomienka ostane zachovaná v krásnej umelecky zaviazanej knihe. Tá, ako sa to dnes v mnohých domácnostiach stáva zvykom, obsahuje mená návštevníkov tohto pohostinného domu, ktorí tu prežili nezabudnuteľne krásne hodiny. Je to zvyk, ktorý môže byť raz neskôr prameňom čistej jasnej radosti.

Podľa článku Elsy Grailich „Kammermusik“ preložil Štefan Holčík

U starých Prešporákov