Ad Memoriam - Návšteva u vdovy

Dom stojí v jednej z tých nových, ale celkom tichých ulíc mesta. Je taká tichá, že ľudia sa ponáhľajú vyzrieť z okien, ak sa vonku ozve rachot prechádzajúceho voza, alebo ak ulicou dokonca prechádza auto s jeho typickým vrčaním motora. Len dva razy denne sa ulicou ozývajú veselé hlasy. To vtedy, keď sa otvorí brána susednej školy a keď z nej ako z väzenia vyrazí hlúčik mládeže. No ani to netrvá dlho, a ani tých detí nie je až tak príliš veľa. Hlavnú premávku preložili na inú ulicu. Odvtedy sa stala táto tichá ulica ešte tichšou.

Voľakedy bolo z okien vidno veľmi ďaleko, až ku kráľovskému hradu. Teraz tu vidno už iba strechy domov, ktoré postavili naproti. Aj preto sú skoro všetky okná zahalené bielymi čipkovými záclonami. Jemne nimi povieva jarný vetrík a jarné slniečko nimi s priateľským pozdravom preniká do izieb. Ohrieva ich a tak sa natíska otázka: treba ešte vôbec kúriť? Pravdaže treba! Aj keď slniečko usilovne pomáha malej bielej švédskej peci aby bolo vo vysokej izbe teplo, aby sa tu udržala stále príjemná teplota. Ani príliš chladno, ani príliš teplo.

Vysokými oknami dnu bohato vniká svetlo. Poťahy starožitného nábytku - sú to rodinné zdedené kusy - sú starostlivo poprikrývané a chránené. Každý jednotlivý predmet v tomto milom príbytku svedčí o tom, že tu vládnu pozorné a starostlivé ruky, pre ktoré nie je opatera a údržba len zvykom, ale priamo vrodenou vlastnosťou. V každom kúsku je stelesnená hlboká posvätná pieta. Svedčia o tom nielen obrazy členov rodiny na stenách. Možno to vycítiť aj z ducha, ktorý sa vznáša týmito priestormi. Akoby v tom bol zakliaty istý kult.

V spôsobe, akým sa zaobchádza s jednotlivými predmetmi, ako sa ich jemné mäkké štíhle ruky nevedomky hladiaco dotýkajú, ako ich pár pevných rúk isto drží, vždy s tým istým výrazom lásky a vážnosti. Každý z týchto predmetov je totiž spojený so spomienkou na ľudský život, na životy dvoch - troch generácií. Každý predmet vyvoláva tisíce spomienok na milovaných ľudí, ktorí nás dávno predišli do večnosti. Ľudia, ktorí sa teraz medzi týmito predmetmi pohybujú, zachovávajú v tichej vernosti pamäť v nich stelesnenú, ako kedysi vestálky zachovávali posvätný oheň na oltári.

Dnešná generácia už nevie oceniť posvätnosť takýchto pokojných miestečiek. Nevie pochopiť, že tu musí rušivo, ba až zraňujúco pôsobiť každé príliš nahlas povedané slovo, bezuzdný smiech, prudký pohyb. Ak priamo nezraní, zapôsobí prinajmenej cudzo a neslohovo v tomto priestore symetrie a rovnováhy, kde vládne harmónia, akú vonku v ruchu moderného života márne hľadáme. Tento priestor vo svojom pokoji, vzdialený od sveta, priestor, v ktorom veje ľahký vánok minulosti, je miestom odpočinku pre unavených ľudí. Dá sa tu tak nádherne snívať, najmä keď jarný vetrík jemne povieva bielymi záclonami, ktoré sa ako snehobiely oblúk klenú nad našimi hlavami a keď jemná mäkká ruka hladí podušku na sofe, na ktorej spočíva naša hlava...

Podľa článku Elsy Grailich „Ad Memoriam“ preložil Štefan Holčík

U starých Prešporákov