1978: Ruskí vojaci kupujú vodku za bumážku

Tabakový priemysel ruší výrobu slávnych cigariet značky BYSTRICA. Vykupujem po trafikách na vidieku posledné kusy a fajčím jednu od druhej. Naivne som si myslel, že keď fajčiarom zrušia bystrice, vypukne vzbura. Fajčiarske národné povstanie. Nič nevypuklo. Všetci sa preorientovali na sparty s filtrom. Potuloval som sa po Bratislave a clivo som pozoroval dym cigariet s filtrom. No už som si nikdy v živote nezapálil. Zostal som verný svojej značke.

Podobne clivo od roku 1978 pozoroval svoju rodnú Perziu (Irán) perzský šach Réza Páhlaví zo zahraničia. Poddaní mu dali šach mat. Vyhnali ho aj s celou rodinou z Iránu, len sa tak prášilo. (V Iráne sú minimálne zrážky, a preto je tam veľmi prašne.) Zhodou okolností sme si v tom roku písali s Milošom Kopeckým (Praha 1, Dušní ulice 2). V jednom z listov som bránil iránskeho šacha a jeho manželku, ale kolega Kopecký vyhnanstvo šacha schvaľoval a list končil snovým povzdychom: „Jednou je taky poženeme!“ Dlho som rozmýšľal, koho tým myslel. Vari Rusov? Určitá protisovietska nálada tu bola, ale keď prišiel mesiac československo-sovietskeho priateľstva, nálada vždy pominula.

V januári 1978 odišla od nás navždy národná umelkyňa Hana Meličková, skvelá herečka. „Prvý raz v živote sa stravujem na nemocenskú...“ smiala sa jasavým martinským smiechom v štátnom sanatóriu, odkiaľ si ju k sebe vzápätí pozval Pán Boh.

Už dlhé roky som sa chystal nakrútiť filmovú veselohru pre deti. Názov som už tiež mal dlhé roky vymyslený: „NEKONEČNÁ! NEVYSTUPOVAŤ!“ - chýbal už len dej, scenár, filmový štáb. Ponúkol sa Gottwaldov (teraz Zlín) a spolu s Lasicom sme veselohru nakrútili. V Bratislave sme sa zatiaľ tak skamarátili s režisérom Milošom Pietorom, že sme sa pustili spoločne do Wiliama Shakespeara. Nová scéna uviedla málo známu komédiu velikána Shakespeara Márna lásky snaha. S chuťou sme si v nej zahrali farára a učiteľa, ktorí sa potulujú po kráľovskom parku a hovoria o dôležitých veciach.

Po bratislavských parkoch sa potulujú kubánske dievčatá - robotníčky z cvernovky (Závod MDŽ) a kazia našim dievčatám ceny. Jesto v meste aj Sovietska armáda. Okupačná posádka je dislokovaná v kláštore na Jakubovom (Leninovom) námestí. Vedúci samoobsluhy na našej ulici sa mi posťažoval, že si chodia skoro ráno nakupovať vodku - prídu na gaziku, naložia každý deň zopár debničiek a platia dobropisom (po rusky bumažka). Občas platia aj peniazmi, ale to sa za tých desať rokov, čo sú tu, stalo málokrát. Utešujem vedúceho, že tu na večné časy nebudú. Mal som pravdu - aj keď vodku doteraz nezaplatili.

Všetka česť - mesto si dalo do poriadku Sad Janka Kráľa na druhom brehu Dunaja (dlhé roky bol rozrytý, lebo vraj inžinieri kládli siete...) - už sa tam dá chodiť na prechádzky. Dokonca sú dni, keď sa na druhom brehu v parku konajú ilegálne burzy magnetofónových kaziet a gramoplatní! Takých, ktoré nedostať kúpiť v štátnej predajnej sieti. Mládež čulo kšeftujúcu v parku občas rozoženú policajti, ale žiadza po trhovom kapitalizme je nepotlačiteľná.

V roku 1978 sa ešte neobchoduje s videokazetami. Ešte chodíme po Bratislave s amatérskymi kamerami na 8 mm film a nakrúcame si do rodinného archívu ďalšie domy a parky, ktoré v Bratislave miznú. Zostane vôbec niečo z tohto mesta?

Július Satinský
SN, 29. januára 1998