Spomienky na niekdajšiu Valonskú ulicu VII.

Na rohu Mýtnej a Vazovovej ulice bývali jarmoky. Cigáni tam predávali „kinholc“. Boli to na triesky posekané borovicové korene presiaknuté živicou. Výborné drevo na podkúrenie. Rozvoniavala tam cigánska pečienka. Predával sa turecký med, marcipánové srdiečka a cukrová vata. Nechýbali tam husi, kačice, sliepky, kurčatá, zelenina a ovocie.

Rád si spomínam na jednu príhodu, ktorú som zažil s mamou. Boli sme na návšteve u mojej vydatej sestry v Čachticiach. Vrátili sme sa neskoro v noci. Mama vtedy robila nočnú upratovačku v kaviarni Union na Zelenej ulici. Zobrala ma so sebou do práce. Bolo už zatvorené, len v jednom rohu vinárne sa bavila väčšia skupina nemeckých dôstojníkov so ženami. Ja som mame povykladal stoličky na stoly, a kým ona upratovala, odložil som si kabát a čapicu na klavír. Vedel som trochu hrať na harmonike, tak som si začal potichu brnkať na klavíri. Nato prišiel za mnou jeden dôstojník s tým, aby som im hral. Poznal som asi šesť-sedem pesničiek, o ktorých som predpokladal, že ich aj oni poznajú, a hral som ich stále dokola. Oni spievali a pili. Cítili už, že sa vojna končí. Keď odchádzali, ich veliteľ povedal: Páni, chlapec nám zahral, teraz sme na rade my. Ako prvý hodil peniaze do čapice, ktorú som mal s kabátom odloženú na klavíri. Po ňom všetci ostatní. Keď odišli a my sme si to spočítali, mama mi povedala: chlapče, ty si zarobil viac za túto noc, ako ja za celý mesiac. V roku 1944 som začal pracovať v obchode u pána Š. Čejteja, obchod s miešaným tovarom. Najprv ako vybehávač, neskôr ako učeň - tam som sa aj vyučil. Potrebné bolo vedieť hovoriť slovensky, nemecky a maďarsky. Kto to nevedel, mal menšiu šancu sa zamestnať. Bol to obchod s dobrou povesťou. Mal okruh stálych zákazníkov, ktorým som nosil nákupy domov. Najďalej som to mal na Kolibu, na Kalváriu, do Dynamitky a k Modrému kostolíku. Títo zákazníci mali zošit, do ktorého sa písala suma za nákup. Na konci mesiaca sa to spočítalo a zákazník zaplatil. Stalo sa napríklad, že mesačný nákup bol za 340 korún. Zákazník povedal: Zaplatím teraz 300 korún a 40 mi prepíšte do budúceho mesiaca. To sa bez problémov stalo. Pritom Čejtejovci nemali žiadne kópie týchto zošitov. Bola to vec dôvery.

Tu končím naše spoločné spomínanie na naše detstvo na Valonskej ulici. Dúfam, že to vyprovokuje ešte žijúcich pamätníkov, aby nás prípadne doplnili.

Rudo Pinďák a Karol Menschy, Valonská ulica 26