Obytný dom s majolikovou výzdobou

Územie na východ od dnešného Šafárikovho námestia bolo pred sto rokmi rozparcelované na pravidelné pravouhlé bloky zamýšľanej obytnej štvrte, ktorej centrom malo byť Námestie richtára Jakuba.

Na styku novovznikajúcej štvrte s historickou Grösslingovou ulicou vybudovali už v prvom desaťročí 20. storočia vzácny (dnes veľmi zanedbaný!) objekt katolíckeho gymnázia a v jeho tesnom susedstve gymnaziálny Kostol svätej Alžbety (takzvaný „modrý“), ktorý sa mal zakrátko stať farským kostolom. Výstavbu domov v bloku medzi dnešnými ulicami Alžbetínskou, Dobrovičovou, Bezručovou a Sienkiewiczovou spomalila prvá svetová vojna. Terén tam bol o jedno podlažie nižšie než úroveň naplánovaných ulíc. Nachádzali sa tam záhrady. Až po prvej svetovej vojne došlo k intenzívnej zástavbe parciel.

Na parcele oproti fare svätej Alžbety postavili koncom 20. rokov obytný dom (č.4) s ojedinele riešenou fasádou. Dom patril (1929) Živnostenskej banke. Priečelie objektu s priebežnými polygonálnymi arkiermi a mohutnou prečnievajúcou korunnou rímsou je akoby zjednodušeným variantom fasád paláca Zemskej banky (Gorkého 7, Laurinská 10) od pražského architekta O. Polívku z roku 1924. Podobné členenie fasády s polygonálnymi arkiermi po stranách sa objavilo už na Polívkovej secesnej stavbe zo začiatku 20. storočia na Karlovej ulici v Prahe. Pri výzdobe fasády na Sienkiewiczovej ulici sa výrazne uplatnili farebné majolikové obkladačky, vyrobené pravdepodobne v Rakovníku. Motívy i farebnosť vychádzajú z českej ľudovej umeleckej tvorby. Keramická výzdoba je slohovo aj motívmi nápadne príbuzná motívom farebných vitráží na schodištiach paláca Zemskej banky. Aj tie sú už čiastočne zničené. Ak nebol projektantom domu na Sienkiewiczovej priamo O. Polívka, mohol to byť niektorý z jeho žiakov, napríklad architekt Linhardt, ktorý jeho stavbu v Bratislave realizoval.