Palác grófa Mirbacha bol živým organizmom

Keď príde niekto do cudzieho mesta, orientuje sa obyčajne podľa pamätihodných objektov, ako sú kostoly, radnica, verejné a súkromné stavby. Navštívi zaujímavé miesta, zaujímajú ho mená a letopočty, ktoré si samozrejme nezapamätá, ale predsa...

Kto sa však v meste narodil, alebo tam už dlho žije, vie o ňom obyčajne ešte menej ako cudzí. Týka sa to všetkých „domorodcov", nielen našich „Prešpurákov". Preto sa aj my musíme vlastne na svoje milé rodné mesto pozerať očami cudzieho návštevníka. Len tak si uvedomíme, aké je centrum nášho mesta bohaté: Ventúrska ulica a Panská (predtým Dlhá), Hlavné námestie (v 20. rokoch Masarykovo), Dunajské nábrežie, Františkánske námestie, a mnohé iné.

Veľká časť voľakedy exkluzívnych šľachtických palácov sa, bohužiaľ, medzičasom zmenila na nájomné domy s obchodmi na prízemiach. Niektoré z nich si síce navonok zachovali svoj palácový charakter, ale sú často zohyzdené a zakryté reklamnými štítmi a firemnými tabuľami. Mnohé voľakedy prepychové sály a umelecky zariadené komnaty a kabinety sa zmenili na kancelárie, alebo sa používajú na iné účely. Mnohí bývalí obyvatelia palácov sa odsťahovali. Iní, ktorí voľakedy súťažili v nádhere zariadenia s kráľovským dvorom, schudobneli, museli sa uskromniť.

Málo z tých starých panských domov prežilo prevrat v nezmenenom stave. Málo z nich si, hoci len čiastočne, zachovalo pôvodný charakter. Také domy ešte aj dnes obsahujú poklady a pamiatky, o ktorých by mala byť zmienka v sprievodcoch po meste. Dnes sa o nich vie vlastne len z ústneho podania, zo slov známych, ktorí o tom občas povedia aj cudzím. A samozrejme pamiatkový úrad má v evidencii také interiéry, ktoré za podarilo aj napriek všeobecnému úpadku po svetovej vojne zachovať v pôvodnom stave.

Je zaujímavé, že jeden z najpoprednejších šľachtických palácov mesta dal postaviť v druhej polovici 18. storočí istý špekulant podľa návrhov popredného majstra, o ktorého schopnostiach svedčia viaceré nádherné stavby a to nielen v našom meste. Už vonkajšie priečelie so svojím členením, svojimi portálmi, balkónovým zábradlím a okennými mrežami vykazuje harmonickú súhru kriviek. Starý šľachtický znak s korunkou hovorí o tom, že palác prešiel do majetku šľachtica a ostal v ňom až do dnešných dní. Dvere do siení prvého poschodia, ako aj všetky dvere medzi sálami a izbami, obloženia stien a okenice, sú vyrezávané z orechového dreva. Vo dvoch miestnostiach je jemné drevené obloženie stien, ktoré siaha od podlahy až hore, doplnené kolorovanými rytinami starých francúzskych a holandských majstrov. Staré rokokové sedacie súpravy, bielo-zlaté s modrým čalúnením, inde zase potiahnuté červeným damaškom. Bohato vyrezávaná mahagónová skriňa vykladaná modrým kameňom a slonovinou, ďalšie vykladané stoly, stolíky, skrinky a sekretáre, benátske zrkadlá a lustre, vyberaná galéria obrazov starých a novších majstrov, celá bohatá nádhera už čiastočne pominutého sveta sa tu znovu objavuje pred užasnutými očami návštevníka. Všetko je tu zachované ako živý organizmus. Tak si to želá terajší majiteľ, ktorý medzi týmito cennosťami žije a považuje za svoje poslanie zverený mu majetok opatrovať a zachovať ako historický kultúrny poklad epochy, ktorá sa už stala históriou, epochy, ktorá predchádzala tej, v ktorej sa pod údermi pästí rozzúreného ľudu otriasli tróny a zrušili sa výsady šľachty. Tieto miestnosti prežili aj druhý „súmrak bohov" vládcov a šľachticov ako vzácny šperk v bohatom množstve cenných charakteristických prešporských interiérov.

Článok Elsy Grailich Das Palais
preložila a upravila G. Holčíková

U starých Prešporákov