Speváci mali budovateľský basbarytón

Rádio bolo aj statočné. Naši cez vojnu na ňom počúvali Londýn, ale aj iné stanice. Vyhlo sa zhabaniu aj zaplombovaniu a dokonca ilegálne spolu s najstaršou Ankou a rodičmi prekročilo hranice a útek z Protektoraatu Böhmen und Mähren.

Prežilo front, oslobodenie a prežívalo s našimi aj robotnícku revolúciu tri roky po vojne a aj záchvat hysterického budovania ľudovej demokracie a vôbec nového sveta, budovania, ktoré sa nikdy nedostalo ďalej ako po prvú fázu - zničenie starého sveta.

Rádio bolo aj prefíkané. Keď som sa už definitívne prebudil na cestu do školy a zapol som ho, po nočných staniciach ani stopy, ale zneli z neho budovateľské pesničky o sedlaní motorových koní a česaní takým istým hrebienčekom, ako sa češú koníčky.

Alebo z neho zneli koncerty na želanie, v ktorých hrali zase ľudové pesničky, čo nikdy ľudovými ani neboli, ale zvlášť dobre zneli v zadymenej krčme na Medzinárodný deň žien. Že sú tieto pesničky pokrokové, to sa poznalo podľa toho, že speváci mali hrdinský budovateľský basbarytón plný odhodlania, dvíhania kvádrov a japoniek s maltou či včasnej orby.

Kto taký hlas a charakter nemal, musel sa ho naučiť. Ženské pokrokové vlastnosti sa zase cez reproduktor rádia prejavovali škriekaním, ktoré zrejme pochádzalo z čias, keď posledný krysár odchádzal s imperialistickými myšami v pätách von z našich zjednotených a odkulačených dedín. A že rádio aj ovládalo cudzie jazyky, som už povedal.

- Urob mi kávu, Gabi! - zavelil otec zvyčajne poobede.

Bol to hotový obrad, ktorý som sa nedovážil narušiť, hoci otec ležal v pohode na kanape v izbe a ja som bol sám v kuchyni, ďaleko cez chodbu a dvoje dverí. Do smaltovanej kanvičky (tureckú džezvu sme už nemali) som nasypal kávu, zalial vodou a dal na plynové režó. Vodu som strážil, a keď pena začala stúpať prvý raz dohora, kanvičku som odtiahol, počkal, kým sa voda upokojí, opäť som ju prisunul na oheň. Zovrieť musela trikrát. Potom som ešte musel kávu zamiešať, počkať, kým sa usadí a vylúhuje, a až potom som ju precedil cez malé mosadzné sitko, cez ktoré sa nesmelo cediť a preosievať nič iné. Potom som kávu osladil, aby som ju ku kanape doniesol navlas takú, aká musí byť káva pre otca. Horúca, tuhá a sladká. Našiel si vhodnú polohu, aby mohol pololežať - polosedieť. Tak mohol sŕkať vrelú čiernu tekutinu a zároveň krútiť gombíkmi na rádiu a prepínať vlnové pásma.

Cez deň sme okrem Slovenska počúvali aj Viedeň a počúvali sme aj demokratickú Budapešť a ja som sa čudoval, prečo nemajú Maďari všetky naše ľudovky v rozhlase rovnaké. Tatko mi z času načas prekladal texty piesní, a keď som sa ich trochu naučil a navyše som nekládol sprosté otázky, ktoré by mohli znamenať, že ma cudzina zaujíma viac než moja vlasť. No Akácosút milujem dodnes.

Gustav Bartovic
z knihy Na viac hriechov sa už nepamätám... (2002)
(Pokračovanie nabudúce)