Na mieste márnice a cintorína je dnes park

Za vlády Jozefa II. (1780 - 1790) prestal byť Prešporok hlavným mestom uhorského kráľovstva. Kráľovskú rezidenciu z hradu preniesli do Budína. Do kráľovského paláca a do celého hradného areálu sa nasťahoval štátny Generálny seminár pre výchovu katolíckych kňazov.

Priestory hradu sa však čoskoro ukázali nevhodné na prevádzku vysokej školy, a to aj napriek nákladným adaptačným prácam, ktoré sa tam uskutočnili. Keď sa v Trnave uvoľnili budovy po iných inštitúciách, presťahovali Generálny seminár tam, a kráľovský palác v Prešporku sa stal kasárňou.

Mesto bolo zrejme na umiestnenie cisársko-kráľovskej vojenskej posádky výhodne situované. V 19. storočí sa stále počet tu umiestňovaných vojakov zvyšoval, na konci storočia tu sídlil najvyšší veliteľ rakúsko-uhorskej armády generalissimus arciknieža Friedrich. Bola tu i kadetská škola, ktorej poslucháčmi boli postupne viaceré arcikniežatá z cisárskej rodiny.

Vojsko a jeho príslušníci sa nikdy nestali stálymi obyvateľmi mesta, jeho mešťanmi. Boli tu vždy cudzím elementom. Preto nastával aj problém, ak mali mŕtveho vojaka pochovať na niektorom z miestnych cintorínov. Nebol to len problém Prešporka. Podobné problémy vznikali na celom území Rímskeho cisárstva a neskoršej monarchie. Preto už v období Jozefa II. založili aj neďaleko Prešporku vojenský cintorín. Bol situovaný pomerne ďaleko za obrannou líniou mesta, na nároží dnešnej Miletičovej ulice a Trnavskej cesty. Pozemok po druhej svetovej vojne zastavali modernými budovami.

Vojenský cintorín susedil s cintorínom určeným pre chudobných. Ani vojenský cintorín nebol pre „bohatých“. Pochovávali sem len „obyčajných“ vojakov, prípadne nižšie šarže. Boli to najmä obete chorôb, epidémií, niektorí umreli na následky poranení vo vojnách, v ktorých sa zúčastnili na iných miestach. Väčšina tu pochovaných vojakov zomrela vo vojenskej nemocnici, ktorá bývala v druhej polovici 19. storočia umiestnená v Letnom arcibiskupskom paláci, kde teraz sídli Úrad vlády SR, na Námestí slobody. Nezachovala sa informácia o tom, či bola na vojenskom cintoríne aj akási márnica či rozlúčková hala.

Generál Milan Rastislav Štefánik zahynul pri Bratislave 4. mája 1919. Jeho telo (ako aj pozostatky jeho spoluletcov) previezli autami do mesta. Generálovo telo skúmali v pitevni Štátnej nemocnice pri terajšom Floriánskom námestí už 6. mája. Slávnostná rozlúčka s mŕtvym sa konala na čestnom nádvorí pred budovou vojenskej nemocnice 10. mája. Potom telá zahynutých hrdinov previezli na delových lafetách po uliciach mesta k Hlavnej stanici. Vlakom ich dopravili do Brezovej pod Bradlom.

Od 6. do 10. mája boli rakvy s telami nebohých uložené v márnici a pri nich sa striedala čestná stráž. Dalo by sa predpokladať, že to bolo na vojenskom cintoríne. Tam však márnica („kaplnka“), ktorú vidno na zachovaných historických fotografiách, nestála. Bol to secesný objekt, pravdepodobne dielo niektorého viedenského architekta z prvého desaťročia 20. storočia. Fotografia je uverejnená vo viacerých publikáciách, nikde však nie je napísané, kde objekt stál.

Že to bola márnica a nie kaplnka, o tom svedčí fakt, že na priečelí síce kríž inštalovaný bol, ale v interiéri žiadny oltár nestál. Márnica takého tvaru stála do 60. rokov 20. storočia na evanjelickom blumentálskom cintoríne. Je logické, že generála Štefánika, ako syna evanjelického kňaza, uložili do márnice na evanjelickom cintoríne. Nebolo to ďaleko od vojenskej nemocnice, kde sa mala konať rozlúčka. V márnici boli uložené aj telá členov generálovho sprievodu, hoci tí neboli evanjelici.

Na mieste márnice je dnes park. Na cintorín sa už zabudlo. Pozostatky tam pochovaných previezli na cintorín v Slávičom údolí. Možno si na nich 1. novembra niekto spomenie.