V budove galérie bolo aj Múzeum hygieny

Vodná kasáreň, ktorú postavilo mesto na brehu Dunaja v rokoch 1759 až 1763, aby sa v nej ubytovalo vojsko Márie Terézie, slúžila vojakom skoro dvesto rokov. Po regulácii Dunaja a výstavbe pevného nábrežia sa budova ocitla veľmi blízko toku rieky a bola prekážkou pri vybudovaní cesty pozdĺž Dunaja. Preto sa v roku 1939 rozhodlo o jej asanácii.

Po prvej svetovej vojne v rámci ničenia pamiatok po zaniknutej monarchii zničili pamätný nápis a štukovú výzdobu trojuholníkového štítu budovy nad vchodom z južnej strany, ktorá predstavovala vojenské trofeje a bola dielom sochára J. Sartoryho. Kasáreň prenenovali na Štefánikovu. V roku 1938 odhalili na blízkom námestí pomník generálovi Milanovi Rastislavovi Štefánikovi.

Hoci pôvodne mali zbúrať celý barokový objekt, v roku 1941 odstránili len jeho južnú časť. Z pôvodne štvorkrídlovej budovy okolo štvorcového nádvoria ostala len polovička. Zachovali celé severné krídlo a polovičky krídel na východe a na západe. Tie doplnili na odbúranej časti štítmi pripomínajúcimi barokovú architektúru a celý objekt dostal vzhľad šľachtického paláca, akých bolo v Uhorsku mnoho.

Pred dvornou fasádou severného krídla stojí oválna vežica, o ktorej sa niektorí domnievajú, že slúžila ako kaplnka. Všetky krídla kasárne mali na strane k nádvoriu otvorené arkády. Časť z nich na prízemí zamurovali a priestor bývalej arkádovej chodby presvetlili okrúhlymi oknami so železnými mrežami. Balkón na prvom poschodí vežice, ktorý slúžil veliteľovi ako kontrolný bod, keď vojaci na nádvorí cvičili, podopreli dvoma pármi falošných konzol a doplnili jednoduchým železným zábradlím.

V budove zriadili v 40. rokoch Múzeum hygieny, ktorého exponáty boli darom Nemeckej ríše priamo z Berlína. Prízemie a nádvorie si prenajal kaviarnik pán Berlin, aby tu zriadil kaviareň s menom Taranda ako pobočku vedľajšej kaviarne Berlin. Nádvorie dostalo parkovú úpravu s vybetónovanou tanečnou plochou v strede.

Pred vežicou zriadili pódium s keramickou balustrádou pre hudobníkov, a ďalej, smerom k vstupnej bráne, stála fontána s kamennou nádržou a keramickou skupinou puttov, ktorí bránili vzpínajúcej sa labuti odletieť. Z otvoreného zobáka labuti striekal do výšky tenký prúd vody. Kaviareň a jej tanečná plocha sa veľmi rýchlo stali populárnym miestom stretávania sa mladých Bratislavčanov.

Vedľajší nájomný dom Esterházyovcov sa stal ríšskym propagačným strediskom. Dostal nové pomenovanie: Hermann Göring Haus. V priestore pôvodnej kaviarne Berlin zriadili autosalón.

Kaviareň Taranda neprežila znárodnenie v roku 1948. Torzo pôvodnej výzdoby nádvoria, ako aj zdemolovaná fontána s rozbitým keramickým súsoším tam ostali do začiatku 50. rokov, keď budovu zabrali pre potreby novozriadenej Slovenskej národnej galérie.

V rokoch 1969 až 1979 vznikla dostavba Slovenskej národnej galérie, skutočná perla socialistickej architektúry v Bratislave. Barokovú budovu necitlivo prestavali a doplnili železným a skleneným priečelím, nádvorie vyplnili betónovou vaňou, do ktorej navozili hlinu, zasadili stromy a zasiali trávu. Vtedy sa zdalo, že otvor v novostavbe priečelia je určený na to, aby bolo vidno pôvodnú stavbu. Zvýšením terénu sa však jej proporcie nevhodne zmenili, a rozrastením zbytočne tam zasadených stromov sa celá architektúra historickej budovy zakryla.

Teraz sa pripravuje generálna rekonštrukcia modernej prístavby, ktorá pôvodný objekt znehodnotila. Na zvyšku starej budovy sa realizoval výskum architektúry. V rámci celkovej rekonštrukcie by bolo potrebné vrátiť aspon pôvodný tvar barokovej streche vežice na nádvorí a odstrániť les, stromy, ktoré v nádvorí významnej barokovej budovy nemajú čo hľadať, aj s obrovským betónovým „kvetináčom“.