Na náhrobku generála je veduta Prešporku

Vo viedenskom kostole minoritov (od roku 1786 kostol užívajú viedenskí občania talianskej národnosti a známy je aj ako chrám Panny Márie Snežnej) je pri severnom vchode umiestnený kamenný náhrobný kameň s postavou rytiera, ktorý kľačí pod krížom s Ukrižovaným.

Za krížom vidno vedutu akéhosi mesta, dalo by sa predpokladať, že Jeruzalema. Pravý horný roh a horný okraj kamennej reliéfnej dosky je odlomený a nahradený neskôr iným kusom kameňa bez rekonštrukcie detailov, ako je napríklad Kristova hlava. Pod reliéfom je pripevnená iná menšia mramorová tabuľka s nápisom: HENRI DU VAL COMTE DE DAMPIERRE BARON DE HANS - PRESBOURG 9. OCTOBRE 1620. Pôvodne reliéfny náhrobok označoval miesto posledného odpočinku menovaného grófa de Dampierre, ktorého pochovali niekde v tom kostole.

Druhé desaťročie 17. storočia bolo v strednej Európe poznamenané neustálymi spormi, bitkami, vojnami. Poddaní neboli spokojní s vládou cisára Ferdinanda II. ani v Českom kráľovstve, ani v Uhorsku. Povstalci bojovali proti cisárskej strane, katolíci proti protestantom a naopak. Turci vyčkávali, kým sa krajiny strednej Európy vyčerpajú domácimi vojnami, aby napokon obsadili Viedeň a vládli celej Európe.

V Uhorsku získali prevahu proticisárske sily na čele so sedmohradským kniežaťom Gabrielom Bethlenom. Ten so svojimi vojskami využil príležitosť, keď boli cisárske vojská zaujaté ťažením v Čechách, a obsadil 9. októbra 1619 najprv Trnavu a 14. októbra aj hlavné mesto Uhorska Prešporok, terajšiu Bratislavu. Palatín Zigmund Forgách bol nútený vydať mu nielen kráľovský hrad, ale aj v ňom pod zámkami uloženú uhorskú kráľovskú korunu. V decembri sa poslanci uhorského snemu, väčšinou protestanti, dohodli, že Ferdinanda z uhorského kráľovského trónu zosadia. Namiesto neho zvolili za uhorského kráľa Bethlena, ktorý sa však nedal ihneď korunovať.

V druhej polovici roku 1620 sa povstalci z Čiech, ako aj z Uhorska rozhodli spoločne obsadiť Viedeň. Cisárovi generáli Karol Bonaventura Buquoy a Henri du Val de Dampierre zhromaždili žoldniersku armádu, ktorá sa vydala naproti prichádzajúcemu Bethlenovi. Prešporok bol stále v rukách jeho spojencov. Časť cisárskeho vojska sa preplavila cez Dunaj pri Devíne, ďalšia postupovala pozdĺž južného brehu Dunaja. Mestu na pomoc prišiel Juraj Rákóczi so svojím vojskom.

Rozhodujúca bitka sa odohrala v Podhradí pri Dunaji, medzi Vodnou vežou a Vydrickou (vtedy Temnou či Viedenskou) mestskou bránou. Celé Podhradie aj s Vodnou vežou boli zničené. Počas bitky zasiahla strela aj generála Dampierra. Zraneniu podľahol. Bethlenovi vojaci jeho telo odniesli do hradného opevnenia. Neskôr ho odovzdali cisárskym vojakom, ktorí ho previezli do Viedne a s poctami pochovali.

Pri pozornej prehliadke Dampierrovho náhrobku vo Viedni diváka zaujme, že veduta mesta na pozadí kríža s Ukrižovaným nápadne pripomína vedutu mesta Prešporku z prvej polovice 17. storočia. Jednotlivé objekty sú síce znázornené romanticky nepresne, situácia mesta na brehu širokej rieky s priamočiarym opevnením na južnej strane je však jednoznačná. Vľavo od mesta stúpa terén do útvaru pripomínajúceho bratislavský hradný kopec. Vrchol kopca s predpokladanou architektúrou kráľovského paláca sa, bohužiaľ, nezachoval.

Bolo by zaujímavé, keby sa dalo dokázať, že tvorca Dampierrovho náhrobku použil ako pozadie pre scénu pred Kristom kľačiaceho zosnulého generála vedutu mesta Prešporku, kde generál zahynul hrdinskou smrťou. Podľa odbornej literatúry sa to stalo 8. októbra, tabuľka pod reliéfom uvádza ako dátum smrti 9. októbra. V minulom týždni uplynulo od krvavej bitky, ktorá bola v dejinách mesta dôležitou historickou udalosťou, už 387 rokov.