Vzdelávanie na predmestí Dornkappel

Moji starší príbuzní a známi žijúci na predmestí Dornkappel posielali svoje deti do roku 1934 do škôl mimo územia Dornkapple. Boli to najmä ľudové a meštianske školy na Tehelnom poli (predtým Ziegelfeld) a nemecká škola na Vazovovej ulici.

Starší žiaci sa vozili na bicykloch, ktoré boli na Dornkappli v období prvej ČSR najpoužívanejším dopravným prostriedkom, v tejto štvrti pripadol na 8 až 10 obyvateľov jeden bicykel.

V roku 1929 sa začalo s výstavbou školského areálu na terajšej Pavlovičovej ulici, ktorý mesto darovalo Dornkappli. Školský areál predstavoval postupne budovu ľudovej školy, meštianskej školy. Atiež budovu, v ktorej sa nachádzali byty pre zamestnancov a učiteľov. Súčasťou areálu bola aj telocvičňa, ktorú využívali v začiatkoch aj kultúrne a športové organizácie.

Do čias, kým bol na Dornkappli postavený rímskokatolícky kostol, konali sa v telocvični aj bohoslužby. K areálu patrilo aj ihrisko s atletickou dráhou a plochou pre loptové hry, ktoré sa tam nachádza dodnes. V súčasnosti je v budove ľudovej školy SOU a budova meštianky je zdevastovaná.

Do tejto školy som chodila v rokoch 1944-1953. V školskom roku 1952/53 bola otvorená na Vietnamskej ulici nová škola, ktorú som navštevovala posledný polrok a kde nás v roku 1953 absolvovalo 29 žiakov deviatej triedy. V tom roku absolvovali povinnú školskú dochádzku už aj žiaci ôsmej triedy.

Je možno raritou, že my absolventi tejto školy z r. 1953 organizujeme stretávky zo základnej školy, doteraz sme mali tri a v tomto roku sme sa dohodli na každoročnom stretávaní. Na stretávke v r. 2007 sa zúčastnilo až 33 absolventov a spolužiakov, ktorí s nami neskončili, ale dožadovali sa účasti, pretože s nami „drali školské lavice“ v jednej triede.

Počas mojej školskej dochádzky bol riaditeľom ľudovej školy pán Chrenko a meštianskej pani Železníková. Spolu s učiteľským zborom mali značnú zásluhu na rozvoji kultúrneho, spoločenského a športového diania v mestskej časti, vtedy už Trnávky.

Peknú spomienku mám na nášho priateľského školníka pána Faka, ktorý mal prezývku šuldo (z nemeckého schuldiener - školník) a vždy nás podržal, ak bolo treba, aj mňa zachránil pred zhoršenou známkou zo správania za rozbité okno, ktoré zasklil bez toho aby sa o tom „vrchnosť“ dozvedela.

Viera Hupková Houšková
(Pokračovanie nabudúce.)