Chrám Notre Dame doteraz nepostavili

Po porážke tureckých vojsk pri Viedni v roku 1683 svitli nové nádeje aj pre Turkami okupované časti uhorského kráľovstva. Kresťanské vojská pod vedením skúsených vojvodcov, medzi ktorými vynikal princ Eugen Savojský, vytlačili Turkov z celej krajiny.

Obyvatelia krajiny si vydýchli a katolícka cirkev začala znovu upevňovať svoje pozície. Na miesta, kde už nehrozilo nebezpečenstvo tureckej okupácie, ale skôr nebezpečenstvo protestantizmu, prichádzali pôsobiť kláštorné rády.

V stredoveku boli v Prešporku usadení už od 13. storočia františkáni a klarisky. Aj o chorých a starých sa v špitáloch a lazaretoch na predmestí pred Laurinskou bránou starali špitálski bratia sv. Antona. V 17. storočí sa vo vnútornom meste usadili jezuiti, neskôr prišli uršulínky. Od konca 17. storočia si na pôde opevnených predmestí vybudovali kláštory kapucíni, trinitári, milosrdní bratia, alžbetínky, križovníci s červenou hviezdou.

V roku 1747 sa do mesta prisťahovali sestry kanonistky Notre Dame, ktoré žili podľa regulí svätého Augustína a venovali sa vyučovaniu dievčat. Na rozdiel od uršulíniek, ktoré pôsobili najmä ako učiteľky dcér meštianskych rodín, kanonistky Notre Dame, podporované aj Máriou Teréziou, prijímali do svojej internátnej školy najmä šľachtické slečny. Prišli sem z bavorského mestečka Stadt am Hof na pozvanie grófky Judity Antonie O´Neill, rodenej Maholányi, ktorá poskytla prvým šiestim sestrám príbytok vo svojom dome na Františkánskom námestí. Až o pár rokov si kúpili pozemok na predmestí pred Rybárskou bránou, na mieste, kde boli smetiská, mestské jatky a chatrče chudákov, na mieste, ktoré každoročne zaplavoval Dunaj.

V roku 1741, keď korunovali Máriu Teréziu za uhorskú kráľovnú, stálo na tom mieste trojposchodové drevené divadlo, kde hrali talianske opery. V máji 1750 začali stavať veľmi triezvu, ale na tie časy obrovskú budovu kláštora so školou. Zastavali však len časť pozemku medzi vznikajúcimi ulicami Ružovou (Jesenského) a Poľovníckou (Palackého). Východnú časť ponechali nezastavanú ako kláštornú záhradu. Tá zanikla až po roku 1995, keď na jej mieste postavili budovu s podzemnými garážami.

Na západnej strane kláštorného komplexu mal stáť kláštorný kostol. Jeho plány nie sú známe, mala to byť s najväčšou pravdepodobnosťou baroková oválna kupolou zaklenutá stavba s hlavnou fasádou pri Mostovej ulici, naproti neskoršiemu hotelu Savoy (Carlton). Možné je, že projekt kostola mal vypracovať viedenský cisársky architekt Nicolas Jadot, ktorý už prv navrhol ako prístavbu kráľovského paláca na Hrade impozantnú oválnu kaplnku.

Jeho projekt na Hrade sa nerealizoval, ani kostol pri kláštore Notre Dame doteraz nepostavili. Ako provizórium používali kanonistky a ich žiačky oválny priestor pri vnútornom nádvorí, ktorý mal byť po postavení plánovaného kostola sakristiou alebo záhradnou sálou. Ten priestor, ozdobený freskou Paula Trogera, sa používa ako dočasný kostol ešte aj dnes.

Parcelu, na ktorej mal stáť reprezentačný kostol Panny Márie - Notre Dame, neskôr kláštor prenajal mestu a to zriadilo na nej malý park. Od roku 1764 do 40. rokov 20. storočia tam stál rokokový kamenný stĺp so sochou svätého Jozefa, manžela Panny Márie a vychovávateľa Ježiša Krista.

Stĺp po druhej svetovej vojne rozobrali, lebo bol údajne zničený a hrozilo, že sa zrúti. Po rekonštrukcii sa mal vrátiť na pôvodné miesto. Namiesto toho v parku postavili pomník víťazstva a na svätého Jozefa sa akosi zabudlo. Socha svätca zo stĺpu nie je v Mestskom múzeu, kam by patrila. Záhadným spôsobom sa dostala do súkromného majetku a dnes je ozdobou vily v Horskom parku.