Bratislavský hrad stojí len vďaka vojne

Požiar, ktorý vypukol z neopatrnosti vojakov v bývalom kráľovskom paláci na hrade 28. mája 1811, na viac ako 140 rokov ovplyvnil siluetu hradu a mesta. Kráľovská rezidencia bola už vtedy dlhšie prenesená do Budína, bývalého sídlo uhorských kráľov slúžilo ako kasáreň.

Požiar sa rýchlo rozšíril. Silný vietor odniesol kusy horiacich striech aj mimo areálu hradu. Aj v Podhradí zhorelo mnoho domov. Tie neskôr znovu postavili, a to aj vďaka veliteľom hradnej posádky, ktorí obyvateľom Podhradia dovolili použiť vyhorené budovy na hrade ako zdroj stavebného materiálu. Najprv rozobrali mladšie budovy, pristavané ku gotickému palácu v 18. storočí z kvalitných tehál. Neskôr brali stavebný materiál priamo z ruiny kráľovského paláca ešte aj po druhej svetovej vojne.

V štyridsiatych rokoch 20. storočia sa vážne uvažovalo o odstránení ruiny paláca. Na jej mieste mali vzniknúť moderné železobetónové stavby areálu Slovenskej univerzity. Vtedy nikomu nenapadlo ruinu paláca uhorských kráľov zachrániť, nie to palác rekonštruovať. A hoci to znie neuveriteľne, len vďaka druhej svetovej vojne kráľovský palác v Bratislave ešte dnes stojí!

Keď sa v roku 1947 stal profesorom dejín architektúry na SVŠT v Bratislave Alfred Piffl, hradné ruiny na neho zapôsobili ako magnet. Hrad sa mu mal stať osudným. Pred všetkými inými aktivitami a v každej chvíli voľného času ho zamestnávala myšlienka obnovy hradného paláca. Pôvodne gotická stavba z 15. storočia s nespočetnými znakmi a dôkazmi prestavieb bola názorným príkladom dejín architektúry. Preto do výskumu ihneď zapojil svojich poslucháčov, sám kopal, sekal, hľadal v múroch sekundárne použité staršie architektonické články, dokumentoval nálezy, kreslil situačné plány, pripravoval projekty na obnovu paláca.

Nebol pri tom sám. Niektorí zo zainteresovaných „spoluhráčov” mu mali čo závidieť. Najmä nálezy a objavy, ktoré boli ovocím jeho neúnavnej činnosti. On, „prisťahovalec”, urobil pre záchranu Bratislavského hradu za necelých desať rokov viac, než celé generácie „domorodcov” pred ním. Závisť a zlomyseľnosť mali v päťdesiatych rokoch široké pole pôsobnosti. Z ohovárania boli obvinenia, z hlúpych rečí „dôkazy”.

Profesora zatkli, vypočúvali a na základe krivých obvinení bez možnosti logickej obhajoby aj odsúdili. Pri domovej prehliadke našli v sklenených zaváracích pohároch vzorky prepálenej zeminy z archeologického výskumu v Šoldove. V spise sa z nich stala trhavina. Aj zašpicatená železná skoba z Bratislavského hradu, označená za bez povolenia prechovávanú (bodnú) zbraň, poslúžila ako dôkazný predmet. Našiel sa aj svedok, ktorý vedel o tom, že profesor pri čistení studne paláca objavil zakopané korunovačné insígnie uhorského kráľovstva. Podzemnou chodbou popod Dunaj ich vraj osobne odniesol do Viedne a odovzdal svojmu strýkovi kardinálovi Pifflovi. Dnes vieme, že uhorská tzv. svätoštefanská koruna a ostané insígnie boli vtedy v trezore v USA, že chodba pod Dunajom nikdy nejestvovala, že kardinál Piffl bol v tom čase dávno mŕtvy. Vtedy to sudcov nezaujímalo. A profesora najviac mrzelo, že to o ňom rozprával človek, ktorého predtým považoval za svojho priateľa. Urobil to z pomsty, že mu nedovolili ako prvému dať sa spustiť do vyčistenej studne.

Dňa 13. júna uplynie sto rokov od narodenia Alfreda Piffla v Kerharticích nad Orlicí. Jeho bývalí poslucháči a spolupracovníci sa stretnú na pôde Fakulty architektúry Slovenskej technickej univerzity, aby si na neho zaspomínali v rámci medzinárodnej konferencie.