Zdroj: ac
V Starej radnici v historickom centre Bratislavy opäť sprístupnili žaláre, v ktorých pred stáročiami väznili hriešnikov, ale i nevinné obete honu na čarodejnice. K bosoráctvu sa priznávali po krutom mučení a ak to radšej urobili hneď, aby sa utrpeniu vyhli, ich priznanie bolo potrebné mučením overiť.
„Vedeli ste, že i novoveký Prešporok mal svoje bosorky? Hoci čarodejnícke procesy neprebiehali v Uhorskom kráľovstve v takom meradle ako napríklad v Nemecku alebo susedných Čechách, predsa len sa i u nás v priebehu vekov objavili hlásenia o podozrivých ženách a mužoch, ktorí údajne komunikovali s nečistými silami, cestovali na bosorácke seansy a škodili ľuďom či zvieratám vo svojom okolí. Takéto podozrivé osoby z Prešporka a okolia boli často počas vyšetrovania skutkov väznené a vypočúvané v žalároch dnešnej Starej radnice,“ avizovalo Mestské múzeum Bratislavy prednášku s Alexandrou Ballovou, historičkou a odbornou knihovníčkou múzea.
Súčasťou podujatia, ktoré sa uskutočnilo v polovici januára, bola i prehliadka žalárov s ich mrazivou históriou. Prvý dalo mesto postaviť v roku 1370 v priestoroch súčasného východného krídla radnice. Hriešnikov, ktorí sa priznávali neraz až po krutom mučení, dlho závislom od svojvôle kata, čakal trest. Tým miernejším bolo vystavenie na pranieri alebo zatvorenie do klietky hanby, no boli aj zmrzačujúce tresty ako odťatie prstov, ruky či vytrhnutie jazyka, i keď tie sa udeľovali zriedka. Hrdelným trestom bolo sťatie mečom (dokonca aj za rušenie domáceho pokoja), lámanie v kolese za lúpežné vraždy, vlečenie na chvoste koňa, utopenie v klietke ponorenej do Dunaja (trest sa vzťahoval len na ženy), ako aj upálenie za bosoráctvo, podpaľačstvo i falšovanie peňazí. Za najpotupnejší hrdelný trest sa považovalo obesenie na šibenici, netýkal sa však šľachticov.
V takýchto kobkách trpeli aj obete honu na čarodejnice.
Jama v kobke skrýva mrazivú históriu.
Popravy bývali v Prešporku veľkým divadlom, verilo sa totiž, že sú zaslúžené a mesto sa nimi očisťuje od zla. Posledná verejná bola v roku 1844 a vykonal ju posledný známy mestský kat Augustín Spindler. Popraviská stáli na Hlavnom námestí pred Starou radnicou, aj za Michalskou bránou, kde končili najmä odsúdenci na trest upálením. „V roku 1772 vzniklo na Krížnej ulici trvalé, murované a podpivničené popravisko. Dochované materiály však potvrdzujú, že žalár v Starej radnici slúžil i naďalej,“ doplnila Alexandra Ballová. Ako ďalej pripomenula, v polovici 17. storočia tu väznili aj Mikuláša Drabíka, blízkeho spolupracovníka Jana Amosa Komenského, ktorý sa búril proti Habsburgovcom. Tohto českobratského kazateľa a vizionára sťali v roku 1671 vo veku 83 rokov, jeho telo následne spálili a popol hodili do Dunaja.
O pôsobení údajných bosorákov a bosoriek v Prešporskej stolici sú podľa historičky mestského múzea kusé informácie už z polovice 16. storočia. V roku 1575 vydal reformovaný kazateľ a kníhtlačiar Peter Bornemisa traktát, kde sa zmieňuje aj o procese s väčším počtom bosoriek, ktorý sa mal odohrať v Prešporku predchádzajúceho roku a mali byť upálené. Bližšie informácie o procese sa však nenašli. Najpodrobnejšie informácie sú o dvoch procesoch zo začiatku 17. storočia, ktoré sa zachovali v mestských súdnych knihách.
Po krutom mučení sa nešťastnice priznávali aj k lietaniu na metle.
Ide o známy prípad Agathy Toott Borlobaschinovej, prvej obete honu na čarodejnice v našom meste, ktorú upálili v roku 1602. Jej výpoveď získaná útrpným právom, teda mučením, je pomerne rozsiahla. Priznala sa, že škodila miestnemu mäsiarovi, ktorému sa prestalo dariť v obchode, a niektorým ženám spôsobila neplodnosť alebo slepotu. O necelé dva týždne skončila na hranici aj druhá prešporská „bosorka“ Alžbeta Magysányiová, potrestaná za údajné ovplyvňovanie počasia a obcovanie s diablom.
„V priebehu 17. storočia máme správy ešte o niekoľkých procesoch s bosorkami v Prešporskej stolici, ktoré sa priznali k tomu, že škodili ľuďom i dobytku, aj k lietaniu na metle. Nie všetky obvinené osoby však boli nakoniec odsúdené na smrť, niektoré postihol iba trest väzenia,“ spresnila Alexandra Ballová.
V Starej radnici opäť sprístupnili žaláre.
Hon na bosorky významne obmedzil trestný zákonník Márie Terézie (Tereziana) z roku 1768. Osvietená panovníčka nikdy neverila na čarodejníctvo, avšak pod tlakom komisie, s ktorou musela spolupracovať na tvorbe zákonníka, doň napokon zakomponovala článok 58. „Ten rozdeľuje čarodejnice na tie, ktoré si z popletenia či choroby myslia, že činia mágiu, a na tie, ktoré čarujú so zlým úmyslom. Pri posudzovaní čarodejníctva požaduje tiež predložiť právne dôkazy o tom, že dotyčná osoba mala skutočne zlý úmysel,“ dodala Alexandra Ballová s tým, že úplný zákaz prenasledovania a trestania čarodejníc a bosoriek na našom území dosiahol až jej syn, panovník Jozef II.
(ac)