Ste vyčerpaní, skľúčení a nič sa vám nechce? Dôvodom môže byť aj vyhorenie

Zdroj: shutterstock

Pojem burnout (vyhorenie) prvýkrát zaviedol do literatúry v roku 1974 Herbert J. Freudenberger. Jeho definícia z roku 1980 uvádza, že vyhorenie predstavuje „stav únavy a frustrácie navodený úplným oddaním sa veci, spôsobu života či vzťahu, ktorý však nesplnil svoje očakávania.“

Samotný Freudenberger trpel syndrómom vyhorenia, pretože dlhé roky pracoval od rána až do pol druhej v noci. Pracoval na dvoch psychiatrických klinikách, pomáhal narkomanom či bezdomovcom a často v nočných hodinách vzdelával svojich pomocníkov, ktorí mu síce veľmi chceli pomáhať, ale nemali adekvátne vzdelanie. Keď Freudenberger zistil, že je už totálne vyčerpaný, nešiel za iným odborníkom, aby mu pomohol, ale rozhodol sa liečiť sám. Kúpil si magnetofón a nahral naň svoje rozprávanie, ktoré by pravdepodobne povedal psychiatrovi, za ktorým by išiel. Keď si potom nahrávku pustil, tak sa vydesil, keď si vypočul, čo sám o svojom živote povedal. Zistil, že v jeho rozprávaní bolo veľa frustrácie a agresivity. Neskôr zistil, že problém sa netýka iba jeho. Podľa Henricha Freudenbergera je syndróm vyhorenia konečným štádiom procesu, pri ktorom ľudia, ktorí sa hlboko emocionálne niečím zaoberajú, strácajú svoj pôvodný entuziazmus a svoju motiváciu, vyčerpávajú svoje vlastné hnacie sily.  

 Čo je vlastne vyhorenie?

• ide predovšetkým o psychický stav,
• vyskytuje sa predovšetkým u profesií, kde sa pracuje s ľuďmi,
• tvorí ho súbor príznakov, hlavne v oblasti psychickej, čiastočne tiež v oblasti fyzickej a sociálnej,
• kľúčovou zložkou je emočné a kognitívne opotrebovanie sa a celková únava,
• burnout sa dostavuje ako reakcia na prevažne pracovný stres.

Najtypickejšie príznaky vyhorenia:

• zlý spánok,
• nechutenstvo,
• výkyvy nálad,
• zmena povahy (napríklad človek, ktorý veľa rozprával, zrazu mlčí),
• precitlivenosť a urážlivosť,
• zlé sny,
• depresívne stavy.

 Všeobecne sa vznik syndrómu vyhorenia vysvetľuje najmä rastúcimi nárokmi na pracovníkov a súčasne menšími ohľadmi na nich v kombinácii so subjektívnymi danosťami a osobnými problémami. Ak je naša energetická bilancia dlhodobo záporná, ak nemáme zdroje radosti v živote, dostaneme sa do stavu, pre ktorý sa ustálil termín syndróm vyhorenia. K jeho hlavným prejavom patrí depresia, ľahostajnosť, cynizmus, sťažený kontakt, strata sebadôvery, časté choroby a telesné ťažkosti. V prípade väčšiny dlhodobých pracovníkov v sociálnej sfére sa postupom času znižuje aj úroveň emocionálneho vnímania a preciťovania. Pod tlakom neustálej konfrontácie s negatívnymi zdravotnými a sociálnymi problémami klientov dochádza u nich, pokiaľ zlyhá ich obranný systém, buď k citovej otupenosti, niekedy až cynizmu, alebo prepadajú pocitu beznádeje či márnosti svojej sizyfovskej roboty.

Dnes sa o syndróme vyhorenia často hovorí, pretože je to čoraz viac sa rozširujúci problém. Syndróm vyhorenia sa prejavuje ako fyzická a duševná únava až vyčerpanosť, skľúčenosť, beznádej, nechuť k akejkoľvek činnosti, popudlivosť, nesústredenosť, vrátane rôznych fyzických príznakov ako   nespavosť či vysoký tlak. Je to vlastne vyprázdnenie, strata energetického zdroja, strata zmyslu bytia. A keď nemáme zmysel bytia, tak nemáme energiu na to, aby sme ráno vstali a niečo robili. Vyskytuje sa najčastejšie pri tých profesiách, v ktorých je potrebné pracovať s ľuďmi.

Nemáme čas zastaviť sa

Lekárka Jarmila Klímová, ktorá sa venuje psychiatrii, psychosomatike, individuálnemu a rodinnému poradenstvu, hovorí: „Jednou z príčin vytrácania zmyslu života je to, že v dnešnej spoločnosti narastá stále väčší tlak na výkon a na porovnávanie sa v parametroch úspešnosti. To znamená, že jedinec chce byť vnímaný ako úspešný, a preto tlačí sám na seba a neustále prekračuje limity, aby bol stále lepší a lepší. A spoločnosť mu predkladá akúsi spätnú väzbu, že vďaka tomu bude úspešnejší, lepšie platený a viac milovaný.“ Dodáva, že jeden z parametrov úspešnosti je aj „byť v pohode“. Podľa tohto tvrdenia kto nie je v pohode, nemôže byť úspešný. Ľudia si stále viac a viac všímajú sami seba, či sú dosť veselí, výkonní a spokojní. Často však prichádzajú na to, že nie sú, ba niektorí si zakazujú byť smutní aj vtedy, keď je smútok prirodzenou reakciou na vzniknutú situáciu. Ľudia sa nechávajú týmto tlakom ničiť. Syndróm vyhorenia v podstate len zrkadlí spoločnosť, v ktorej si nedovolíme odpočinok, nesmieme si priznať porážku, hľadanie nového smeru,  nemáme čas zastaviť sa. Niektorí ľudia sa boja správať prirodzene, lebo si myslia, že zlyhali. 

Ľudia nechcú prijímať straty a zodpovednosť za utrpenie, ktorým musia niekedy prejsť, aby bolo možné úspešne prejsť zmenou. To by však muselo dôjsť k tomu, že sa človek zastaví a povie si, že z toho kolotoča vystúpi, pretože sa dlhodobo necíti dobre. To by si ale musel zobrať dlhšiu dovolenku alebo neplatené voľno, a to si môže málokto dovoliť, pretože platenie účtov nepočká. A tak sa človek dostáva do začarovaného kruhu, z ktorého sa len málokedy dá vystúpiť. Lieky síce na chvíľu od bolesti pomôžu, ale neskôr staré problémy aj tak vyplávajú na povrch. Musíme si však uvedomiť, že východisko je aj napriek všetkému len jediné: spoznanie seba samého, spoznanie skutočných príčin problémov, hľadanie novej cesty. Toto je jediné a skutočné riešenie. Iné cesty len zakrývajú skutočnú podstatu straty chuti do života. Lenže dnešný človek okrem toho, že nemá čas, nemá ani náladu trpieť bolesť. „A popri tom  bolesť nie je informácia o tom, že sa deje niečo zlé, ale v priamej úmere len ukazuje, že sa v našom živote deje niečo dôležité, čomu by sme mali venovať pozornosť,“ upozorňuje Jarmila Klímová.

Nevieme odpočívať

Napríklad psychicky pracujúci človek by sa mal venovať fyzickým aktivitám a fyzicky pracujúci by si mal nájsť čas na pokojné aktivity, napríklad by si mohol prečítať knihu. Spôsob oddychu závisí aj od toho, akú má človek povahu a či je sangvinik, cholerik, melancholik alebo flegmatik. Ľudia by sa tiež mali naučiť neprenášať problémy z domu do práce a z práce domov. To tiež veľmi pomáha proti vyhoreniu. Medzi ďalšie nepriaznivé okolnosti patrí aj strata životnej orientácie, citová prázdnota, nedostatok  života v spoločenstve a odcudzenie.

Súčasťou životnej rovnováhy by malo byť aj rozvíjanie spirituality

Jarmila Klímová tiež upozorňuje na to, že okrem toho, že sa nemôžeme alebo nechceme zastaviť, vytratila sa z nás aj spiritulaita. Takmer nikto o nej nerozpráva, nikde sa o nej neučí, nikto na ňu neupozorňuje. Keď človek premýšľa aj nad tým, čo ho presahuje, ľahšie chápe i príčiny svojho vyhorenia. On totiž vycíti, že niekde robí chybu, že niečo nie je v poriadku vo vzťahoch alebo v práci, ktorú robí. Kto všetko vníma čisto konzumne, nedokáže premýšľať nad vyhorením ako určitým signálom na zmenu. A preto je potrebné nachádzať radosť aj vo veciach, ktoré nás presahujú. Čiže je potrebné si všímať aj duchovné hodnoty: kultúru, umenie, dobro, krásu, vieru, lásku, nádej.

 (vnen)