HISTÓRIA Pútavý príbeh z Lamača: Studňu falošných mníchov nahnevaní miestni zasypali

Zdroj: Vydavateľstvo Marenčin PT

Pruským vojakom v bitke pri Lamači velil generál Julius von Bose. Medzi nimi boli aj tajomní mnísi.

Historické studničky sú skrytým pokladom nášho lesoparku, ktorý Mestské lesy postupne obnovujú, aby ich uchovali pre ďalšie generácie. V uplynulých rokoch zachránili päť kamenných studničiek, k nim nedávno pribudli ďalšie dve, Mihály Forrás (Michalov prameň) a Margita Forrás (Margitin prameň). K viacerým sa viažu vzrušujúce príbehy, o ktorých píše aj spisovateľ Igor Janota. Z jeho knižky sme vybrali ten o falošných prajských mníchoch a ich studne spred 160 rokov.

Jún v roku 1866 bol veľmi teplý, a keď aj trochu spŕchlo, roľníci dážď len privítali, veď bol potrebný na polia, vinohrady a záhrady. V jeden takýto daždivý deň sa v lamačskom obchode objavili dvaja neznámi mnísi. Prišli si niečo kúpiť, ale ich čudnej nemčine miestni ľudia len ťažko rozumeli. Čudovali sa, prečo cudzinci nenakupujú v meste, kde je oveľa lepší výber a nie je to tak ďaleko.

Cudzinci sa usadili niekde za dedinou a takmer každý deň chodili do dediny. To sa už ľuďom nevidelo. V dedine sa zjavia dvaja mnísi, ktorých nik nepozná, ťažko im rozumieť, s ľuďmi sa nestýkajú, Božie slovo nekážu...! Čo sú to za ľudia? A Lamačania začali mníchov sledovať.

Potajomky išli za nimi, keď odchádzali z dediny. Ďaleko však nedošli. Pod hájom, ktorý zbiehal z vŕškov až po Záhorskú rovinu, mali mnísi chatrč a pri nej vlastnú studňu. Urobili si ju parádnu! Aj keď nebola hlboká, obložili ju kameňom, a vodu chránila i kamenná strieška. Bolo vidieť, že mníchom záleží na tom, aby mali čistú a sviežu pitnú vodu. Práve podľa studne Lamačania usudzovali, že mnísi sa mienia u nich usadiť na dlhší čas. Bolo to však akosi inak.

Zdroj: Mestská časť Bratislava – Lamač

Pamätník prusko-rakúskej bitky pri Lamači

​​O ľudí sa nestarali, len po okolitých horách chodili, čosi vymeriavali a všetko si zapisovali, nevynechali ani drobné chodníky. Kreslili a písali, písali a kreslili – a to sa videlo Lamačanom najčudnejšie. Prešiel jún, aj polovica júla, keď zrazu mnísi zmizli!

V tom čase už prichádzali zo sveta zlé chýry, vedelo sa, že cisár pán sa pohneval s Prušiakmi, že sa blíži vojna medzi Pruskom a Rakúsko-Uhorskom... Krátko po zmiznutí mníchov, večer 21. júla 1866, už Prušiaci stáli pred Bratislavou. Zastavili ich však vojaci bratislavskej posádky, posilnení príslušníkmi 9. rakúskeho pluku horských strelcov. Obranná línia sa ťahala od Lamača po Devínsku Kobylu.

Svitlo nedeľné ráno 22. júla 1866. Rakúšania, ktorí starostlivo pozorovali nepriateľov, zbadali zrazu v ich radoch  pohyb. To sa jedna časť Prusov, vedená generálom Juliusom von Bose, chcela obchvatom dostať do tyla obrancov mesta. Prechádzala cez vrchy s takou istotou, akoby tu bola odjakživa doma, až sa dostala po cestičkách a lesných chodníkoch na Kamzík. Tu ich, našťastie, zastavili domobranci, narýchlo vyslaní z mesta.

Zdroj: pixabay

Ilustračné foto. Lamačania studňu zasypali a povrch zorali, aby ju už nikto nikdy nenašiel.

​​O siedmej ráno vypuklo na frontovej čiare hotové peklo. Prusi začali delostreleckú paľbu, ničili celé okolie. Dúbravka i Lamač boli v plameňoch, pruskí vojaci v sivých uniformách napadli rakúsko-uhorské vojská, ktoré mali uniformy biele. Do bielych terčov sa dobre mierilo, nečudo, že už po prvom útoku padlo 150 Rakúšanov, kým Prusi mali iba 35 mŕtvych. Ktovie, ako by sa to všetko bolo skončilo, keby medzitým neprišla správa, že medzi Pruskom a Rakúsko-Uhorskom podpísali tzv. mikulovský mier. Presne o dvanástej hodine sa boje zastavili.

Zdroj: TASR

Rekonštrukcia historických bojov počas prusko-rakúskej vojny. Skončila sa v roku 1866 na poliach pred Lamačom.

​Lamačania v horiacej dedine zachraňovali, čo sa dalo. A čuduj sa svete, pomáhali im pri tom aj prajskí – tak totiž tunajší ľudia nazývali pruských vojakov. Prajským velili dvaja povedomí muži. Keď sa ľudia lepšie prizreli, spoznali v nich mníchov, čo tu nedávno bývali pri studničke v Podháji. Lamačania si až vtedy uvedomili, že to neboli mnísi, ale pruskí dôstojníci, ktorí sa prišli oboznámiť s terénom. Tak im nakoniec rozmetali chatu, studničku zasypali, ba ešte aj povrch zorali, aby ju už nikto nikdy nenašiel. Tragický deň pripomínajú len pamätníky postavené neskôr v Lamači a na Kamzíku. Pod nimi spia svoj večný spánok padlí vojaci z oboch bojujúcich strán.

Celkom na záver aj takáto pripomienka: Presne pred 80 rokmi, 1. apríla 1946 sa Lamač zlúčil s Bratislavou. Od toho dňa sú dejiny Lamača dejinami Bratislavy.

(bn)

Spracované podľa knihy Igora Janotu Príbehy bratislavských fontán a studní, Vydavateľstvo Marenčin PT (so súhlasom vydavateľstva)

Zdroj: Vydavateľstvo Marenčin PT

Spisovateľ Igor Janota pripomenul aj príbeh o falošných prajských mníchoch.

​

História: Vojenské udalosti roku 1805 sa dotkli aj územia dnešnej Petržalky

Druhá polovica roku 1805 sa v Európe niesla v znamení vojenských udalostí, ktoré sa dotkli aj územia dnešnej Petržalky.