Malo by platiť, že zákazník má vždy pravdu

Vo svete, kde sú trhové podmienky už dávno ustálené, platí vo väčšine obchodov a prevádzok služieb pravidlo číslo 1, že zákazník má vždy pravdu. A ak ju náhodou nemá, postupuje sa podľa pravidla číslo jeden.

Nemyslite si, že „trhoví“ podnikatelia sú blázni. Vôbec nie. Ibaže dobre vedia, že jeden znechutený zákazník im môže vyradiť poriadne veľa iných. To podľa toho, koľko má rodinných príslušníkov, priateľov alebo známych. Ak si k tomu pripočíta, koľko stojí zbytočná reklama - zisk z predaja tovaru či služby, zaručene mu vychádza, že môže vrátiť peniaze za tovar, ktorý niekto reklamuje. A to aj v prípade, že ide iba o tzv. kulanciu, teda, že vlastne robí zákazníkovi láskavosť, hoci ho na to zákon nenúti. Neveríte?

Môj otec bol profesorom na gymnáziu. V papiernictvách v Bratislave mal zľavu 10 percent (to kvôli zošitom). V Bratislave 30. rokov boli dve papiernictvá - Sudek a Holderer. K Holdererovi nikto z našej rodiny nevkročil, pretože tam raz predavačka podozrievala otcovho brata z krádeže pera. Spadlo z pultu, majiteľ ho našiel a za predavačku sa ospravedlnil. Na Sudeka dodnes spomíname s nostalgiou. Ako 4-ročnú ma poslali kúpiť fialky na koniec ulice. Namiesto do kvetinárstva som však zašla k Sudekovi, kam sme s otcom často chodili. A viete, ako sa to skončilo? Tie fialky som naozaj doniesla. Bežal po ne niekto zo zamestnancov. Stačí tento príklad na prístup podnikateľov k zákazníkovi? A prečo to píšem?

Je stále viac sťažností zo strany spotrebiteľov, ktoré sa dajú zaradiť do kategórie tzv. necitlivého prístupu zo strany podnikateľov. Príklady? Športové kopačky pre chlapca po mesiaci dokopané, pretože sa odlepila alebo polámala podrážka. Reakcia obchodu: topánky boli neprimerane nosené. Moja pripomienka: asi mal chalan behať po rukách a kopačkami iba chytať loptu. Našťastie, zákon pri záručnej lehote pozná iba 6-mesačnú záruku, ktorá nepozná pochybné výnimky.

Druhý príklad: sedacia súprava za vyše 20-tisíc korún po troch mesiacoch s vysedeným „lavórom“ bola neúmerne zaťažovaná. Môj názor: ak pri kúpe nebolo povedané, že sedieť na nej môžu iba osoby do 70 kilogramov, je stanovisko obchodu úplne scestné. To isté sa vzťahuje na detský bicykel, ktorý sa doláme po tretej jazde trochu silnejšieho dieťaťa. Aj hriešne drahé rebríky majú svoju nosnosť. Ak predajca či dovozca v rámci lepšej predajnosti zatají takéto dôležité údaje, potom spotrebiteľ reklamuje chyby opodstatnene. Užíval predsa výrobok v dobrej viere: výrobok s nevhodnými parametrami by si nekúpil!

„Šikovní“ sú však aj niektorí spotrebitelia. Kúpiť si fotoaparát pred dovolenkou a po nej ho za každú cenu reklamovať. Podobne sa to stáva občas aj s drahými náhrdelníkmi, za ktoré po plese či svadbe (s trochou svojpomoci na uzávere) v rámci reklamácie požaduje kupujúci naspäť peniaze. Priznávam, niektoré reklamácie sa posudzujú ťažko. V každom prípade by sa však podnikateľ mal rozpomenúť na naše pravidlo číslo jeden a podľa možnosti sa ním riadiť. Pred „šikovnými“ ho totiž chráni zákon, ktorý umožňuje výrobok až dvakrát opraviť!

Marta Černá, Fórum spotrebiteľov
ZÁKAZNÍK JE PÁN