Pripomíname si: Anton Srholec by o pár dní oslávil 88. narodeniny

O niekoľko dní (12. júna) by oslávil už svoje 88. narodeniny politický väzeň jáchymovských lágrov, dlhoročný predseda Konfederácie politických väzňov Slovenska a zakladateľ prvého útulku pre ľudí bez domova v Bratislave, Anton Srholec. Pri príležitosti nedožitých narodenín Antona Srholca uverejňujeme text, ktorý nám zaslal Michal Oláh, sociálny pracovník v útulku pre ľudí bez domova Resoty.

Po veľmi nežnej revolúcii v ´89 sme sa nevysporiadali s našimi temnotami spoločnosti ani cirkvi. António právom očakával rehabilitáciu, po desiatich rokoch strávených vo väzení právom čakal viac ako cirkevný dôchodok. Volanie ľudu i vplyvných predstaviteľov spoločenského života po jeho plnom návrate do pastorácie, vyššom svätení, jednoducho vplyvu na vývoj v spoločnosti a Cirkvi nebol len pokrik zlých liberálov, ako sa to chce niekedy prezentovať. Bola to túžba ľudí po očiste, ktorú don António symbolizoval. Jeho systematická marginalizácia odôvodnená intelektuálnym kotrmelcom: „veď čo také veľké spravil, veď máme veľa kňazov, čo trpeli za bývalého režimu a nikto ich neglorifikuje a o bezdomovcov sa predsa stará charita“ sa mi zo začiatku zdala skôr trápna, kým som si neuvedomil, ako vysoko siaha. Nehodí sa jatriť staré rany a začínať mediálne boje, z ktorých obe strany vyjdu porazené. Je preto smutné, že ani po smrti si mnohí neváhajú do Antónia kopnúť obvineniami zo spolupráce s ŠTB a inou špinou, ktorou ho chcú znevážiť.

Z lásky a nutnosti

Keď som pred pár rokmi prišiel za o. Antóniom prvýkrát do RESOTY, mnohým z jeho myšlienok som nerozumel a väčšine nerozumiem doteraz. V čom bol vlastne o. António iný? Zaslúži si zabudnutie alebo svätorečenie? Pre mňa bol iný vo svetle pravdy, ktoré šíril. Niekedy tá pravda bola neznesiteľná. Pokiaľ mnoho dobrých kňazov, rybárov ľudí, chytá na udice, António chytal húfy rýb veľkými sieťami. Bol jedným z najväčších rybárov ľudí na Slovensku.         

Obrazom toho, kto bol Anton Srholec, bol jeho pohreb v Blumentáli. Zúčastnili sa ho prezident Andrej Kiska, bratislavský biskup Jozef Haľko, rektor Vysokej školy sv. Alžbety Vladimír Krčméry na jednej strane a na druhej desiatky politických väzňov a bezdomovcov, ktorým počas svojho života pomohol.

Bezdomovec z povolania

Ale vráťme sa späť k jeho „povolaniu bezdomovca“. V živote robíme veci z lásky alebo nutnosti, vravieval don António. Určite z lásky a možno trocha nutnosti sa rozhodol vysporiadať so svojím vysunutím na okraj spoločnosti ako človek, ktorý sa nevzdáva. Vnímal, že spoločenské zmeny po revolúcii neprinášajú len blahobyt, ale aj prehlbujú chudobu. Založil preto prvú komunitu pre ľudí bez domova na Slovensku, ktorej resocializačným procesom prešlo do dnešného dňa už tisíc ľudí.

Zaujímalo ma, ako dona Antónia vnímal obyvateľ jeho útulku, ktorý tam žije najdlhšie a mal s ním najviac skúseností. Oslovil som preto Romana, 64 ročného chlapa žijúceho v RESOTY od roku 2003 s troma otázkami:  

Kto bol pre teba Anton Srholec? Čo pre teba znamenal? „Jeden vynikajúci človek, ktorého si vážim doteraz, nakoľko pomáhal ľuďom ako mohol. Bol pre mňa ako vlastný otec, aj si ho tak vážim a mal som ho rád. Sršal humorom a povedal vždy prívetivé slovo. Ako kňaz bol vynikajúci človek. Vedel nám vždy povedať rovno do duše.“

António vedel byť aj tvrdý a prísny, ako si vnímal jeho tvrdosť? „Bolo to dobre, aspoň som si to osvojil. Vyžarovala z neho charizma. Stačilo sa na neho pozrieť a človek vedel, že má dobré srdce. Bolo to vidieť vo všetkom, všetkým ľudom pomáhal, s každým sa vedel podeliť o svoje zážitky, čo všetko v živote prežil. Často nám hovoril o uránových baniach, ako tam tvrdo pracoval, za komunistov ho nemali radi.“

Čo by si spravil inak, ak by si mohol? Táto otázka ho zaskočila. Vychrlil zo seba rýchlo: „Nič.“ Potom sa zamyslel a povedal: „Chcel by som mať 20 rokov. Bol by som zdravý, našiel by som si dobré zamestnanie, založil rodinu a pomáhal by som ľuďom tak, ako pán Srholec pomáhal druhým.“

Anton Srholec bol kňaz známy svojou slobodou, ktorú si ťažko vybojoval. Známy bol aj tým, že svojich chlapov nazýval „moja zvláštna rehoľa“. Nesnažil sa nikoho nasilu obracať na vieru, súčasne vedel byť vo veciach viery jasný a ostrý ako britva. Zvlčilí chlapi z ulice sa pri ňom menili na baránkov. Vyznie to možno nasilu nábožne, ale neviem to vyjadriť inak. Často stačil jeden pohľad na pána farára a každý vedel, že stretol muža živej viery a bezhraničnej lásky neuväzneného v predsudkoch, stereotypoch a prázdnych formách kresťanstva.

S odstupom času po viac ako roku od jeho smrti rozmýšľame, ako nezabudnúť na jeho život a dielo. António nám pred smrťou zanechal odkaz: „nenoste mi kvety a nestavajte veľké náhrobky, ale pokračujte v mojom diele pamäti na zločiny komunizmu a pomoci najchudobnejších z chudobných, ktorých denne stretávate v uliciach“.

(Michal Oláh, Foto: ms, archív mo)

Časť textu bola publikovaná aj v týždenníku ZRNO