Šéfe, dnes nerobím, mám sviatok

Tak som pozdravil v redakcii. A dodal som: Stretol som totiž statočného človeka. No šéf mi povedal, že aj ja môžem prejaviť statočnosť - a síce prácou, a tak som si sadol a začal písať tento stĺpček.

V trolejbuse, ktorý končí na Cintorínskej, sa k môjmu sedadlu postavila žena, maličká, ťažko jej odhadnúť vek, vlásky mala čierne, v jednej ruke stískala dve francúzske barličky, druhou sa držala a keď som sa chcel postaviť (lebo tak to kedysi v tomto meste učili všetci rodičia všetky deti), povedala, aby som zostal sedieť, konečná je na druhej zástavke. Jej vraj posadenie a potom postavenie trvá dlhšie než trolejbusu tie dve zástavky. A zasa sa usmiala.

Trolejbus zastal a musela vystúpiť. Nohy vlastne len priťahovala k hliníkovým rúrkam barličiek a spomalila rad vo dverách. Tak som obehol trolejbus a vystúpil vzadu a náhlil sa k šoférovým dverám, to už bola na spodnom schodíku. „Pomôžem vám?“ pýtam sa a chytil som ju za predlaktie. Pomaly som ju zodvihol do vzduchu, taká bola ľahunká a zasa sa usmiala.

„Ďakujem, ani netreba, už som vonku...“ povedala a už som sa otáčal, keď zrazu povedala: „Asi by ste mi ozaj mohli pomôcť. Ako sa dostanem k magistrátu?“

Z Cintorínskej je krásne vidieť vežu Dómu, ale keď človek príde bližšie, veža sa stratí a ešte aj slnko sa strácalo tým smerom. Tak som jej vravel, že by sa mala držať rovno, akoby na tú vežu, okolo hotela a Prioru, akoby tá Cintorínska pokračovala až za Manderlák.

„Aha, to je tam, kde takto odbočuje električka, tam je tá stará tržnica...“ do vzduchu koncom barličky nakreslila oblúk koľajníc a dajakú študentku ťukla pri tom do manžety nohavíc, rýchlo sa ospravedlnila, ale študentka sa ponáhľala, tak jej neodpovedala. Pozrela sa zasa dohora na mňa a spiklenecky zašepkala: „Ja som tam už dlho nebola, ale dnes tam musím.“

A potom uhádla, čo som sa chcel spýtať, a povedala, vraj si s jej odprevádzaním hlavu lámať nemusím. Má čas a príde tam a prekladala tenučké nôžky a tenké barly tým smerom, kam odchádzalo Slnko. Rovnako statočne.