Na slávu parku v Dimitrovke sa už len spomína

Je čoraz menej mestských častí, ktoré sa vinou ľahostajných starostov a samospráv môžu pýšiť zeleňou. Pritom len vďaka nim sú mnohé staršie sídliská viac ako iba tehlové či betónové džungle. Za zelené sídlisko, i keď dosť poznačené blízkosťou kedysi výkonnej fabriky, považujem tzv. Dimitrovku.

Okrem množstva zelene, o ktorú sa v nedávnej minulosti vzorne starali bez ohľadu na to, komu patrí pozemok, sa môže pýšiť pomerne veľkým parkom so špecifickou mikroklímou vďaka mohutným stromom. Pamätám si jeho dávnu slávu. Sochu Klementa Gottwalda s upraveným okolím, chodníčky a lavičky osadené pomedzi stromy, vyvýšený kopček, kde sa dala dobre hrať naháňačka, pomerne malé, ale príjemné kúpalisko so špecifickou vôňou, fontánku v blízkosti hlavnej budovy Istrochemu, množstvo kríkov, medzi ktorými sa dala hrať schovávačka, obľúbený štadión s malým ihriskom, sídlom a cvičiskom hasičov.

Aj keď som mal vtedy málo rokov, veľmi dobre si pamätám „slávu“ tohto parku. Prednedávnom som sa po dlhšom čase išiel pozrieť na miesta svojich spomienok...

Verím, že keby bol posledný park na Slovensku v rukách zbohatlíka, padol by i ten. Z nášho parku odkrojili takmer zo všetkých strán. Jeho útržky ohradili, stromy zrovnali so zemou a postavili (alebo chcú postaviť) na ňom ďalšie nepotrebné budovy, v ktorých sa budú striedať firmy bez starostlivosti o okolie, alebo parkovacie plochy.

Kúpalisko a jeho okolie je zdevastované autami, krytá plaváreň pripomína hrobku, ihrisko pri kúpalisku je zarastené a zničené. Po lavičkách a osvetlení ani stopy, chodníčky rozbité. Slávna fontána pred budovou Istrochemu musela ustúpiť parkovisku. Štadión je zdevastovaný, jeho okolie zdobia skládky. Stromy akoby čakali na to, kedy ich ďalší veľkopodnikateľ s požehnaním stavebného úradu a úradu životného prostredia Nového Mesta vypíli.

Barbarstvo najvyššieho stupňa, absolútna nečinnosť samosprávy, arogancia a absolútna moc veľkopodnikateľov ma priviedli k myšlienke, že súkromné vlastníctvo v takýchto rozmeroch je najväčší zločin. Verím, že si nikto nespomenie, že môj byt leží na pozemku, ktorý kedysi patril niečej prababičke…

Ján Papuga, Bratislava
LIST ČITATEĽA