Pre bezdomovcov neboli stany riešením

Bez systematickej a masívnej intervencie štátu do problematiky ľudí bez domova sa problém nedá riešiť, samospráva a mimovládne organizácie hrajú v tom síce istú úlohu, ale celý problém je nad ich sily.

Toto potvrdenie si z pobytu v okolí belgického mestečka Charleroi doniesla starostka mestskej časti Vrakuňa Ľudmila Lacková. „Dalo by sa to vyjadriť jedným slovom - peniaze. Samozrejme, musí to mať aj systém, ten sa dá okopírovať, ale aj tak to stojí na dostatku prostriedkov,“ hovorí a porovnáva belgické riešenie s naším. Podľa ich kategorizácie napríklad by bolo treba rátať za bezdomovcov aj Rómov z osád - veď ak v chatrči býva niekoľko desiatok ľudí, je to len provizórium, nie domov. Druhý výrazný moment je aj núdzové ubytovanie - mestá majú na takúto príležitosť pripravené murované budovy.

„Pravdou je, že sme sa tam nestretli medzi bezdomovcami so spodinou, s typmi, ktoré bolo možné vidieť v našom tábore. Na druhej strany kočovní Rómovia majú vyhradené tábory, vlastne campingy pred hranicami mesta a tam sa musia napojiť na vodu a kanalizáciu (môžu aj na elektrinu, ale mnohí to nerobia) a tam musia platiť,“ hovorí. Starostlivosť o svoje veci je vlastne súčasťou celého systému. Pre túto skupinu ľudí sa vytvárajú pracovné príležitosti v profesiách najnižšej kvalifikácie, ale aj vzdelávanie končiace sa certifikátom. Dostávajú potom aj kartu na prvé zamestnanie, ktorá ich stavia do polohy chráneného zamestnanca.

V oblasti Charleroi je napríklad nedostatok stavebných robotníkov - samospráva a dobrovoľníci vyvíjajú snahu, aby sa títo ľudia zamestnali v odboroch stavebníctva, ale i informačných technológií či ako opatrovatelia detí či prestarnutých občanov, ale aj vlastných spolupútnikov. Mzda, z ktorej časť odvádzajú na chod nadácie, im zlepšuje príjmy. Je však nepredstaviteľné, aby títo ľudia nemali sociálne dávky - aj na miestne pomery podstatne vyššie ako u nás.

„Súhra trojice štát - mimovládky - samospráva pracuje na zatiahnutí týchto ľudí do aktívneho života. Keďže netrpia núdzou, nekriminalizujú sa, ale spoznávajú rozdiel medzi odkázanosťou a samostatnosťou. A k tomu by mala práca s nimi smerovať aj u nás,“ uzatvára L. Lacková.