Príde po skorom oživení Poštovej rad aj na rekonštrukciu ďalších bratislavských ulíc?

Článok v Bratislavských novinách, ktorý má evidentnú snahu pozitívne naladiť čitateľov k novej stavebnej činnosti v Starom Meste, ma naladil negatívne.

Autor píše, že Poštová ulica je značne zanedbaným komunikačným ťahom, pretože má slabú povrchovú úpravu (v skutočnosti má jednu z mála kvalitných povrchových úprav  v centre mesta - po ktorej sa dá chodiť, dokonca aj v zime a v daždi) a v severnej časti jej chýba „akákoľvek urbanistická štruktúra a nahrádza ju neudržiavaný parčík“.

Domnievam sa, že korektné by bolo klasifikovať prvky predmetného prostredia podľa ich skutočného významu a hľadanie odpovede na otázku, či je parčík v tejto časti mesta potrebný - ak áno, nájsť spôsob na jeho udržiavanie.

Za nekorektné považujem aj konštatovanie, že na oboch stranách ulice je „hodnotná aleja vzrastlých stromov“. Dávam do pozornosti, že stromy po stranách ulice sú pre autora hodnotné, ale tie isté v parčíku už hodnotné nie sú. Predpokladám, že táto schizofrénia je vysvetliteľná prostým faktom, že stromy v parku zaberajú plochu, ktorú je možné predať.

Ďalej autor píše, že navrhovaný symbolický červený koberec prináša do tohto územia pocit slávnosti a výzvy na vstup. Každý Bratislavčan vie, kde sa končí Poštová ulica a že symbolický koberec vlastne bude vyzývať na vstup do diery - podchodu. Ďalším prvkom má byť „oživujúca“ socha poštára v ľudskej mierke, ktorá má ambíciu stať sa „čumilom“ Poštovej ulice.

Viem si predstaviť aj hodnotnejšiu ambíciu tejto rekonštrukcie. Navyše - jej kontextom je nahradzovanie sôch reálnych osobností slovenskej a svetovej histórie bezmennými čumilmi, čo je asi svojská interpretácia idey zjednotenej Európy - zjednocovanie sa na čumiloch, ktorí sú prijateľní (?) všade.

Ďalšia formulácia akoby bola premysleným psychologickým ťahom - to, čo popisuje, je pre čitateľa nezrozumiteľné a nepredstaviteľné. Zvedavý človek reaguje tak, že chce, aby to bolo už čím skôr hotové a aby mohol na vlastné oči konečne uvidieť, čo to vlastne malo byť. Tu ide o „lampy v tvare poštových pečiatok, ktoré v rôznom čase budú spájať Bratislavu s inými hlavnými mestami“.

Očakávaním ma napĺňa tiež informácia, že pešia zóna bude doplnená novým mobiliárom z ponuky firmy JCDecaux, novými lampami, lavičkami a smetnými košmi od špičkových svetových dizajnérov. Trápi ma však, že naši dizajnéri, pracujúci na špičkovej svetovej úrovni, sa doma presadzujú len veľmi ťažko.

Poštová ulica teda zmení tvár. Budeme sa do nej pozerať, pokým iný architektonický ateliér nepríde s lukratívnou ponukou na ďalšiu zmenu. Nelukratívne (umiestnené mimo hlavných osí, na ktoré sa asi ťažšie získavajú a presadzujú peniaze) chodníky, parčíky a ulice aj so svojím mobiliárom budú čakať na svoju rekonštrukciu aj naďalej, hoci nepotrebujú takéto „oživenie“, ale len dovedenie do užívania schopného stavu. A možno práve preto.

Ivan Kusý
AD: POŠTOVÁ ULICA PO REKONŠTRUKCII ZMENÍ TVÁR (BN 11/2000)