Akými slovami sa spolupracovníci a kamaráti rozlúčili s Vladimírom Dolinayom, ktorý tragicky zahynul pri autonehode?

28.7.2020

Zdroj: FB V.D.

Páčil sa vám článok?

Nečakaná smrť štátneho tajomníka ministerstva kultúry Vladimíra Dolinaya nenechala ľahostajných ani predstaviteľov petržalskej samosprávy, veď okrem funkcie v rezorte kultúry bol aj poslancom župy či miestneho zastupiteľstva v tejto mestskej časti. Na nebohého kolegu a kamaráta si v týchto dňoch zaspomínali viacerí z nich, vrátane starostu Jána Hrčku či spisovateľa Michala Hvoreckého.

Ján Hrčka – starosta MČ Bratislava-Petržalka: Sobotňajšia správa o tragickej nehode Vlada Dolinaya bola pre mňa obrovským šokom. Vyhasol pri nej život nielen aktívneho, šikovného a zodpovedného petržalského poslanca, ktorého len nedávno vymenovali za štátneho tajomníka ministerstva kultúry, ale aj skvelého človeka, kamaráta a kolegu. Je mi veľmi ľúto, že sme prišli o takúto osobnosť, ktorá svedomito a húževnato pracovala aj v prospech Petržalky a jej obyvateľov. Niet pochýb, že za sebou zanecháva kus poctivej práce a je nesmierna škoda, že už nebude súčasťou budúcnosti, o ktorej sme sa spolu rozprávali a ktorú mal spojenú s množstvom plánov, nápadov a zámerov.
Drahý Vlado, bolo mi cťou spoznať Ťa, pracovať s Tebou a byť Tvojím kamarátom. Tvoj prístup k riešeniam problémov a k podnetom na rozvoj viacerých oblastí Petržalky bol pre mňa v mnohom inšpiratívny. Cenil som si okrem iného Tvoju rozvahu, s akou si pristupoval k vážnym témam, neraz vyvolávajúcim aj prudkejšie emócie. Bytostne si v tomto prípade uvedomujem, že nie každý je nahraditeľný… Vlado, budeš mi veľmi chýbať.
Touto cestou si dovoľujem vyjadriť úprimnú sústrasť rodine a pozostalým.


Miroslav Behúl
– poslanec MČ Bratislava-Petržalka: Správa o tragickom úmrtí Vlada Dolinaya ma hlboko zarmútila, o to viac, že odišiel ako manžel a otec, ktorý sa staral o rodinu. Vlada som si vážil ako skúseného kolegu, ktorý ma v mnohom inšpiroval, no najmä ako cnostného človeka a priateľa. Vlado túto spoločnosť menil nielen poctivou a svedomitou prácou, ktorá priniesla viditeľné výsledky, ale aj príkladným životom, postojmi, názormi a hodnotami, ktoré propagovali lásku, ľudskosť a porozumenie. Vlado, som vďačný, že som Ťa mohol spoznať, modlím sa za Teba a verím, že sa raz stretneme v nebeskom kráľovstve. Rodine a pozostalým si touto cestou dovoľujem vyjadriť úprimnú sústrasť.


Ivan Halmo
– poslanec MČ Bratislava-Petržalka: Vlada som si vážil ako človeka s pokorným a úprimným srdcom. Naše názory sa často stretli v zhode. Vážil som si na ňom najmä jeho skromnosť a konanie plné empatie. Bolo mi cťou poznať takúto osobnosť. Celej rodine vyjadrujem úprimnú sústrasť.


Jana Hrehorová
– zástupkyňa starostu, poslankyňa MČ Bratislava-Petržalka:  Je toľko dobrých slov, ktoré by sa dali napísať o Vladovi Dolinayovi, píšu sa mi však veľmi ťažko. Stratili sme kolegu, kamaráta, ale predovšetkým jeho syn stratil skvelého otca a to bolí. Vlada som poznala ako čestného, rovného človeka, vedel počúvať, akceptovať iný názor. Náš vzťah bol založený na rešpekte a priateľstve. Do svojej práce poslanca, učiteľa, ale aj aktivistu dával srdce a obdivuhodné odhodlanie.
Vlado, bolo mi cťou spoznať Ťa, ďakujem za Tvoju podporu a povzbudenia v mojej práci.


Iveta Jančoková
– poslankyňa MČ Bratislava-Petržalka: Vlada som mala možnosť poznať len pár rokov a veľmi ma mrzí, že najviac som sa o ňom dozvedala až za posledné dva dni. Od začiatku na mňa pôsobil ako veľmi hĺbavý, pokorný, múdry, spravodlivý a čestný človek.
Obdivovala som ho ako otca, ktorý si napriek svojej zaneprázdnenosti vždy našiel čas na svoju rodinu a na to, aby mohol uspať svojho malého syna. Prehrávam si v hlave naše rozhovory a spoločné stretnutia a nemôžem uveriť tomu, že ich už viac nebude. Vlado v každom z nás zanechal hlbokú stopu, či sme ho poznali celý život, alebo len pár rokov. Ostáva po ňom prázdne miesto, ktoré nikto nenahradí.


Lýdia Ovečková
– 1. zástupkyňa starostu, poslankyňa MČ Bratislava-Petržalka: Vlado, bolo mi cťou s Tebou spolupracovať. Vždy som si na Tebe cenila odhodlanosť, rozvahu a nezávislosť pri vyjadrení názoru, aj iného, aký má väčšina, Tvoju nebojácnosť ísť „proti prúdu“, tiež Tvoj inovatívny prístup k vzdelávaniu, ktorý si sa snažil neustále presadzovať a inšpirovať aj iných, Tvoje „chytľavé“ nadšenie a zanietenosť pre zahraničných Slovákov, najmä tých na Dolnej zemi, pozitívny vzťah k insitnému umeniu, ale aj snahu rozvíjať kultúrny a komunitný život, či už v rámci Petržalky, Bratislavy, Bratislavského kraja, alebo aj za hranicami Slovenska.  Žil si vždy naplno. Tvoj život vyhasol príliš skoro, rýchlo a nespravodlivo a Ty si tak nemohol urobiť všetko, čo si mal ešte v pláne. Vďaka však za všetko. Verím, že pre mnohých si bol inšpiráciou.


Natália Podhorná
– poslankyňa MČ Bratislava-Petržalka: Vlada som poznala len pár rokov, ale som rada aj za tie. Bol to totiž jeden z najčestnejších a najskromnejších ľudí, akých poznám, oddaný manžel a otec, v dnešnej dobe naozaj ojedinelý zjav. Ako komunálny politik bojoval vždy za správne veci. Mal kopec plánov, ktorých realizáciou chcel prispieť k lepšej a spravodlivejšej spoločnosti na Slovensku, bol to jednoducho dobrák od kosti. Toto sa nemalo stať, je to neskutočná tragédia, z ktorej sa budeme ešte dlho spamätávať. Vlado, budeš nesmierne chýbať…


Matúš Repka
– poslanec MČ Bratislava-Petržalka: Vlada som poznal krátko. Za obdobie, ktoré sme spolupracovali v Petržalke, si ma získal nielen svojím pokojom, ale aj myslením. Budem si Ťa, Vlado, pamätať ako skvelého chlapa a budeš mi úprimne chýbať.


Milan Vetrák
– poslanec MČ Bratislava-Petržalka: Je to veľmi smutné, čo sa stalo. Budem si ho pamätať ako človeka, ktorý mal úprimný vzťah k rodine, práci, ktorú robil, k rodnému mestu, osobitne k Petržalke, ale aj k Slovákom v zahraničí. Práve v čase, keď dosiahol v profesionálnej kariére ďalší úspech (okrem petržalského, bratislavského a župného poslanca sa stal štátnym tajomníkom), prišla krutá rana osudu.
R.I.P.


Jozef Vydra
– poslanec MČ Bratislava-Petržalka, predseda poslaneckého klubu Robíme PRE Petržalku: Vlado…
Najprv som o ňom iba počul. Chýr, ktorý ho predchádzal, hovoril, že je to mimoriadny človek. Keď sme sa spoznali, potvrdil to. Spoločne sme pred šiestimi rokmi prvý raz kandidovali do miestneho zastupiteľstva v Petržalke. Mal dar hovoriť s ľuďmi, zaujať, presvedčiť. Argumentoval vecne, triezvo, ale zaujato a svoj pohľad na svet prezentoval neústupčivo. Vlastne – vedel robiť aj kompromisy. Veľa ich nebolo. Nebolo treba, nebolo prečo. Vedel však nástojčivo riešiť problémy, ktoré trápili ostatných. Pomáhal, kde sa dalo. Niekedy som nechápal jeho zaujatosť pre vec. Postupne som mu stále viac rozumel. Nehľadel na seba, rozdával sa pre iných.
Niekedy sa zdal až priveľmi zanietený. Stále som nechápal, kde berie toľko energie na všetky svoje aktivity. Ľudia jeho prácu ocenili: v ďalšom volebnom období sa stal aj poslancom Bratislavského samosprávneho kraja a po druhý raz poslancom v Petržalke, dokonca aj v meste. Spolu s manželkou sa venovali najmenším deťom v škôlke, Vlado mal aktivity pre zahraničných Slovákov… Len vymenovať všetko, čomu sa venoval, čo stíhal, by zabralo veľa času.
Neskôr pribudol do rodiny malý syn, o ktorého sa starali spoločne s láskou. Na chvíľu Vladove aktivity povolili – venoval sa s plnou zodpovednosťou rodiča výchove syna, ktorý pribudol do rodiny. No po pár mesiacoch to bol znova ten typický činorodý, aktívny človek. V našom poslaneckom klube neraz diskutoval, zdôvodňoval svoje postoje, hájil ich aj na rokovaní zastupiteľstva, presvedčený za správnu vec…
Osirelo miesto, bude chýbať zanietenosť, rozvaha, pevné presvedčenie. Viac, ako si to vieme predstaviť. Čestné miesto v našom klube, ale aj v našich srdciach však navždy zostane. Vlado, česť tvojej pamiatke.

Michal Hvorecký, spisovateľ: Vlada Dolinaya (1981 - 2020) som bližšie spoznal, keď ma pozval medzi rumunských Slovákov, ktorých niekoľko rokov učil slovenčinu. Zabudnutá menšina žije v jednom z najchudobnejších regiónov Európy. Pripravil mi tam nezabudnuteľný program a skamarátili sme sa. Býval som uňho a navštívil som spolu s ním Novú Hutu (Sinteu), Gemelčičku a bývalú banícku obec Bodonoš (Budoi). Na jedinom tamojšom slovenskom gymnáziu som urobil workshop písania a bol som porotcom súťaže v literárnom prednese. Na týchto ľudí svet zabudol a väčšina našich hejslovákov ani netuší, že vôbec existujú.

Vlada Dolinaya tamojšie deti milovali. Bol pre nich oveľa viac ako učiteľ, pre mnohých aj náhradný otec, výchovný poradca a hlavne kamarát. Len čo sa v kraji zorientoval, pochopil zložitú situáciu a hľadal i nachádzal riešenia. Okrem iného vybudoval cennú knižnicu, pre ktorú sme spoločne zháňali knižky. Vo svojom starom aute hore-dolu vozil jedným smerom knihy a druhým insitu, umenie, ktoré si zamiloval, propagoval, vystavoval a nakupoval - aby pomohol jeho tvorcom. Dovážal aj chorým lieky a starým a nevládnym potraviny.

Štvali ho absurdity, ktoré sa tam diali. Keď mal do chudobnej dedinky Gemelčička pricestovať prezident Gašparovič, vymurovali preňho najmodernejšie pódium v Transylvánii. Žiaľ, nikdy na ňom nestál. Na smutnej šikmej plošine Vladovi žiaci aspoň hrávali ping-pong, keď im kúpil rakety.

V triede musel najprv žiakom zakúriť v piecke, aby počas vyučovania nezamrzli. Nikdy sa nesťažoval, i keď pracovné podmienky skôr pripomínali devätnáste, ako dvadsiate prvé storočie.

Vlado sa intenzívne zaujímal o veci verejné. Bojoval proti korupcii, varoval pred hrozbou extrémizmu. Jeho vstup do politiky som vítal a podporoval. Politika má dnes hrozné meno, prežíva najväčšiu krízu dôvery od roku 1989, ale Vlado patril medzi osobnosti, ktoré vo funkciách nepracovali pre osobné obohatenie, ale pre zlepšenie sveta, pre viac spravodlivosti a príležitostí pre všetkých bez rozdielu, v komunálnej aj celoštátnej sfére. Súrne potrebujeme v slovenskej verejnej správe a riadení čestných a hodnotovo orientovaných ľudí ako Vlado.

Zdroj: FB Michal Hvorecký

​Úprimne a podrobne sa zaujímal o jazyk a umenie najmä menšín, čo vyústilo do jedinečného priestoru Kalab na Zámockej ulici v Bratislave, kam sústredil časť svojich aktivít. Neúnavne písal, organizoval, diskutoval, stále v pokluse. Paradoxne, najčastejšie som ho vídal u nás pred domom, keď nakrátko vystúpil z auta, aby mi niečo povedal, alebo odovzdal, knihu, článok, ktorý si určite musím prečítať, alebo aspoň pozdrav.

Naposledy mi zavolal, keď ho zvolili za štátneho tajomníka ministerstva kultúry. Okamžite sa chopil príležitosti pomôcť rezortu, potreboval vedieť, čo akútne trápi literárnu scénu a jej aktérov, dohadoval si prvé stretnutia s rôznymi ľuďmi z brandže a pripravoval rozsiahle plány obnovy.

Vlado bol živý dôkaz, že ešte nevymreli konzervatívci s otvoreným srdcom a mysľou, pripravení počúvať, debatovať a pochopiť iný názor či životný štýl. Rozumeli sme si, aj naše manželky a naše deti sa skamarátili. Stal sa samozrejmou súčasťou našich životov a príbehov.

Je mi nekonečne smutno, že o ňom musím písať v minulom čase. Zaručene sa tak cíti každý, kto ho smel lepšie poznať. Nejeden z nás akosi podvedome stále vie, že osud sa dokáže zvrtnúť v stotine sekundy, ale až keď nám smrť takto nečakane, banálne a brutálne vytrhne uprostred života výnimočnú ľudskú osobnosť, tak sa nám to pripomenie v celej neopísateľnej metafyzickej hrôze.

Vlado, ďakujem ti za to, aký si bol a čo si nám dal a zanechal. Tvoj odkaz bude žiť. Česť tvojej pamiatke, veľa síl tvojej rodine a odpočívaj v pokoji.

(ars)

Páčil sa vám článok?

Pri používaní tejto stránky dochádza k spracovaniu cookies, ktoré nám pomáhajú zvyšovať kvalitu služieb a zobrazovať relevantnú reklamu. Zobraziť viac informácií. Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači.