Na Klemensovej ulici stojí herecký dom, v ktorom žili legendy slovenského divadla

Klemensova ulica. Tu som sa narodil, prežil detstvo, mladosť i dospelosť. Rovnako aj môj brat, rodičia a pred nimi niekoľko generácií predkov.

Ako uvádza Horváthov Bratislavský topografický lexikón z roku 1990, dnešná Klemensova ulica bola ešte v 19. storočí súčasťou Grösslingovej a až pred zmenou storočí v roku 1899 jej bol prisúdený názov Kempelenova podľa Wolfganga Kempelena (1734 - 1804), bratislavského rodáka, presláveného skonštruovaním šachového a hovoriaceho automatu.

Nebýval tu síce (jedným z jeho sídiel bol aj malý dom nachádzajúci sa neďaleko bývalej Liga pasáže), ale názov ulice pretrval prvú i druhú svetovú vojnu a až po nej (tiež nevedno prečo) bola pomenovaná po maliarovi Jozefovi Božetechovi Klemensovi (1817 - 1883). Tak sa nazýva dodnes, ale ešte za mojej mladosti starší susedia a známi zanovito tvrdievali, že bývajú na Kempelenovej ulici.

Spomínaný topografický lexikón dokladá, že v roku 1880 sa tu nachádzali štyri domy a až začiatkom 20. storočia, po vydláždení ulice v roku 1910, sa začala zahusťovať ďalšími budovami. Vari najstaršou z nich je dnešný Ústav spoločenských vied SAV na rohu Klemensovej a Dostojevského radu.

K najstarším budovám ulice patrí aj bývalé Riaditeľstvo štátnych železníc, ktorého budova slúži dodnes svojmu účelu - sídli tu generálne riaditeľstvo Železníc Slovenskej republiky. V čase nášho detstva to bol skromný železničný úrad, v budove ktorého boli aj ďalšie inštitúcie, takže sme sa do neho dostali pri rôznych príležitostiach, napr. pri návšteve lekára. Pre nás deti bolo najväčším zážitkom zviesť sa na tamojšom „paternostri“.

Z hľadiska kultúrneho je najzaujímavejší dodnes stojaci dom, vlastne dvojdom s číslom 15 a 17, tzv. herecké domy alebo Dom Slovenského národného divadla. Keď v roku 1920 vzniklo Slovenské národné divadlo, bolo treba získať do jeho služieb kvalitných umelcov a zamestnancov. Výbor Družstva SND riadiaci prácu celého divadla prezieravo rozhodol na tento cieľ vybudovať dom, ktorý by prichýlil vlastných zamestnancov a prilákal ďalších.

Tak bol v roku 1923 z kapitálu Družstva, stokorunových podielov a za čiastočného prispenia štátu postavený spomínaný herecký dom. Išlo o nájomný dom s dvomi vchodmi, vybudovaný v štýle individualistickej moderny. V jednom vchode boli umiestnené garsónky, jedno- a dvojizbové byty, v druhom vchode zasa jedno-, dvoj- a trojizbové byty riešené ako apartmány.

Bezprostrední susedia nazývali herecký dom aj domom hrôzy, čím sa evokovala atmosféra, ktorú vytvárali jeho nájomníci so všetkými prvkami bohémskeho správania. Milo to ilustruje epizódka zachovaná v archíve Národného divadelného centra: jeden z bývajúcich hercov, majiteľ psa, „venčil“ svojho miláčika tak, že mu ráno jednoducho otvoril dvere bytu, z ktorého pes sám vybehol do neďalekého parčíka a po vykonaní všetkých potrieb sa sám vrátil domov a majiteľ za ním zavrel dvere. Pes mal však vždy biely ňufák, čo znamenalo, že cestou po schodoch ochutnával mlieko a smotanu priamo z nádobiek, do ktorých mliekar každé ráno donášal obyvateľom domu mlieko.

Zo zakladajúcej generácie Slovenského národného divadla tu bývali, napr. šéf opery Milan Zuna, spevák Arnold Flögl, legendárny spevák a tanečník Josef Křepela, ktorý na doskách divadla strávil neuveriteľných 43 rokov. Neskôr boli jeho obyvateľmi herec a režisér Janko Borodáč, spevák a libretista Štefan Hoza a po II. svetovej vojne ďalší známi divadelníci. Spomenul by som člena orchestra opery SND Františka Dubovského, Františka Kulíčka a Josefa Myslivečku. Od 40. rokov tu bývali dvaja inšpicienti opery Anton Michalička a Anton Illenberger, kostýmerka Mária Nedvědová i herec a spevák Jindro Láznička, ktorého dodnes možno vídať v starších českých a slovenských filmoch.

Pán Láznička bol vzrastom neveľký a po dlhé roky nosil v rukách športový vak, ktorý mu siahal až po samú zem. Desaťročia tu býval divadelný a filmový herec Jozef Sodoma, spevák František Benkovský, Ján Škerko a ešte donedávna tu žila dlhoročná pokladníčka Gréta Štefánková, členka zboru opery Mária Kadlečíková, František Rakovský, divadelný krajčír Peter Hulín a dodnes tu bývajú ešte, ako najstarší pôvodní obyvatelia členka zboru opery SND pani Nela Benkovská a baletka Mária Dvorská.

V súčasnosti je dom obnovený a nepatrí už Slovenskému národnému divadlu, hoci naša národná scéna by takýto dom celkom určite pre svojich zamestnancov potrebovala. Nebolo by však od veci, keby na priečelí budovy bola aspoň malá pamätná doska pripomínajúca slávne časy tohto domu.

 Vladimír Michalička, Bratislava