Chladná Turandot kraľuje Opere SND

oku 1876 sa osemnásťročný mladík Giacomo Puccini vybral peši z rodnej Luccy do dvadsať kilometrov vzdialenej Pisy. Túžil vidieť prvé operné predstavenie vo svojom živote. Cesta sa vydarila a mladý Puccini zhliadol operu, ktorá mu učarovala nielen samotnou hudbou, ale ako komplexné divadelné spektákulum. Videl Verdiho Aidu.

V roku 1922 dostáva šesťdesiatštyri ročný Puccini do rúk kompletné libreto Turandot, podľa dramatickej predlohy Carla Gozziho, a začína intenzívne pracovať na komponovaní hudby. O dva roky neskôr donútia zdravotné ťažkosti Pucciniho odcestovať na liečebnú terapiu do Bruselu kde 29. novembra 1924 umiera. Jeho Turandot, labutia pieseň umelca, zostáva nedokončená na mieste, kde umiera otrokyňa Liu. Dokončením diela je poverený taliansky skladateľ Franco Alfano.

Pucciniho opera Turandot vznikla pred osemdesiatimi rokmi, posledné uvedenie v Opere Slovenského národného divadla sa datuje do roku 1965. Dnes k tejto zraniteľnej, milujúcej, no chladnej a hrdej žene, s rešpektom pristúpil medzinárodný tím tvorcov, na čele so slovenským ansámblom, aby priniesli divákom tradičnú, no zo speváckeho pohľadu výnimočnú a uchvacujúcu Turandot. Tá tradícia nebola veľmi po vôli režisérovi Jozefovi Bednárikovi, ktorý si pred odchodom na dôchodok na jednej strane splnil sen, na druhej strane, musel trochu „stiahnuť uši“ a pokoriť sa pred historickou veľkosťou Pucciniho a nedovoliť svojej fantázii, aby dosiahla typicky bednárikovský rozmach. Za dirigentský pult sa postavil aj excelentný Ondrej Lenárd, ktorému síce rupne v kolene, keď sa skláňa, aby svojim hudobníkom hodil pod pódium kyticu kvetov, za to však odvedie kus poctivej a dobrej roboty, ktorá je dokonale umocnená spevom Evy Urbanovej či talianskeho tenoristu Maria Malagniniho. To sme spomenuli len niektoré hviezdne mená, k nim sa priraďuje rumunská sopranistka Sorina Munteanu, naša Ľubica Rybárska, kolumbijský tenorista Ernesto Grisales, japonský tenorista Satoshi Mizuguchi, Sergej Larin či Michal Lehotský. Zostava, ktorá dáva rozprávke z exotického prostredia o krásnej, no krutej princeznej, naplno vyznieť po hudobnej, ale aj vizuálnej stránke, aby uspokojila predčasne ukončený sen veľkého hudobného génia, ktorý pri spomienke na Aidu raz povedal:“Vidím, predovšetkým vidím. Som človek divadla. Ak nevidím pred sebou otvorené okno, tzn. javisko, nepíšem, nemôžem napísať jedinú notu.“