• Kultúra
  • 02.04.2011 11:43

Oslobodenie mesta pripomínajú aj menšie hroby

0 0
Oslobodenie mesta pripomínajú aj menšie hroby - Hrob1 malyslavin

Od dní, keď v Bratislave zúrili oslobodzovacie boje, uplynie už 66 rokov. Je to dosť dlhé obdobie, postupne sa vytrácajú tí, ktorí si tieto udalosti pamätajú z vlastných zážitkov. Tak ako všetky historické momenty, aj táto sa prepadá do minulosti, prekrývajú ju iné aktuálne zážitky.

Bratislave slúži ku cti, že má dôstojný pamätník oslobodenia mesta - Slavín, ktorý je zároveň cintorínom vojakov Červenej armády, ktorí padli pri bojoch o oslobodenie nášho hlavného mesta a jeho okolia, kde je pochovaných 8645 ruských vojakov. Dodnes nestratil na svojej autentickosti a silnom emočnom pôsobení. Preto sem Bratislavčania radi chodia na prechádzky, najmä mladí ľudia. Je zaujímavé, že napriek mnohým rokom, ktoré uplynuli od vojny, stále môžeme v našom meste nájsť či znovuobjaviť vojenské pamiatky, ale aj hroby, ktoré súvisia s oslobodzovacími bojmi. Osud dvoch sa pokúsime priblížiť.

Obidva hroby sa nachádzajú v bratislavskom lesoparku, ktorý je súčasťou pohoria Malé Karpaty. Z histórie bojov o Bratislavu vieme, že nemecká armáda Festung Pressburg, ako vojensky nazývala Bratislavu, silne opevnila v troch líniách. Jedna sa ťahala na úpätí Malých Karpát, od Rosslerovho kameňolomu, popri západnom okraji továrne Dynamit smerom na Pasienky. Nemci práve od tohto smeru čakali jeden z hlavných útokov sovietskych vojsk. Ich predpoklad sa naplnil, lebo práve tu sa 3. apríla 1945 odohrali prvé strety Sovietov s nemeckou armádou. Húževnaté boje pokračovali o Raču, ale aj o východnú stanicu, kde mali Nemci dva obrnené vlaky. Prieskumné a predsunuté jednotky 25. gardového zboru Sovietskej armády postupne prenikali do lesov Malých Karpát a ešte večer sa urputne bojovalo o nemecké postavenia na Kolibe. Prečo tak podrobne opisujeme priebeh bojov v tejto časti mesta? Obidva hroby sa totiž nachádzajú v približne rovnakej lokalite, aj keď sú od seba predsa len vzdialené.

Jedným z nich je pekný pamätník známy Bratislavčanom ako Malý Slavín. Schovaný v hlbokom lese, v hone zvanom Bariny nad Peknou cestou. Je dobre dostupný turistickým chodníkom a často navštevovaný. Toto malebné miesto v lese slúžilo už v minulosti ako zastávka povozníkom i pútnikom do Marianky. V blízkosti je bohatý prameň pitnej vody, strom zdobí obrázok Panny Márie.

Celý priestor bol neskôr kultivovaný a jeho súčasťou sa stal aj pomník Malý Slavín. Kus na hrubo opracovaného granitu tvorí základ pomníka dvoch padlých vojakov Červenej armády. Balvan dopĺňa nápisová mramorová doska. Pamätník bol odhalený v deň 40. výročia SNP - 29. 8. 1984. Pôvodná tabuľa niesla mená v azbuke: Gorjunov Ivan a Fimuškin Nikolaj, dátum smrti 4. apríla 1945. Spasibo vam za osvoboždenie.

Je veľmi pravdepodobné, že vojaci, ktorí ležia v spoločnom hrobe a padli pri oslobodzovacích bojoch v lesoch Malých Karpát, sa vôbec nepoznali. Pôvodne vrch balvana zdobila aj kovová päťcípa hviezda. Či to boli vandali alebo poveternostné vplyvy nevedno, dnes už hviezda na pomníku nie je. Čo je horšie, poškodenú mramorovú dosku pred pár rokmi vymenili za novú a na nej sa objavila chybná informácia. Z vojaka Gorjunova sa stal Gorzonov a zo 4. apríla 1945 sme boje posunuli na 1. apríla 1945!

A tu už nastáva ozajstné prekrucovanie histórie. V prvý aprílový deň 1945 sa boje o Bratislavu ešte ani nezačali, bojovalo sa len v Pezinku. Raču oslobodili 3. apríla 1945 predpoludním, kvôli čomu torzá nemeckej armády hľadali únikovú cestu v lesoch nad Račou. A tu niekde stretli smrť aj dvaja ruskí vojaci.

Druhý hrob, ktorý chceme spomenúť, je osamelý hrob v hornej časti Peknej cesty, na úpätí lesa. Tento hrob je dnes viditeľný len vďaka úpornej snahe jedného nadšenca o vojenské pamiatky, i keď „zub času" sa podpísal aj tu. Náhrobník je poškodený, chýba nápisová doska. Na základe až „detektívnej" práce dnes môžeme povedať, že v hrobe leží Antonín Kopal. Bratislavčan českého pôvodu, civil, vyučený krajčír, asi 30-ročný. Spolu s rodinou býval na Wilsonovej ulici. Domnievame sa, že sa sám alebo s rodinou rozhodol tesne pred prechodom frontu opustiť mesto.

Nemci opevňovali svoje pozície, nechceli sa vzdať bez boja, neustále vyhlasovali letecké poplachy, hrozilo rozsiahle bombardovanie. Tak ako iní Bratislavčania, aj Kopal sa schoval u známych, do horárne, v lese nad Peknou cestou. Tu sa začiatkom apríla stretol s ruskými vojakmi. Tí žiadnu stavbu či dom, tesne pod lesom, kde sa mohli skrývať Nemci, nenechali nepovšimnutý. Dnes sa to už môže napísať, veľakrát zanedbaní a zarastení Rusi vzbudzovali väčšiu hrôzu ako odchádzajúci Nemci. Nekompromisne brali všetko, čo potrebovali, čo sa im hodilo, ale aj to, čo sa im len páčilo. A to sa stalo osudným Antonínovi Kopalovi.

Či sa o konflikt s ruským vojakom postaral sám, alebo išlo o zlyhanie ľudského faktora u unavených a vyčerpaných vojakov, nevedno, isté je, že jeden ho strelil priamo do čela. Najjednoduchším riešením bolo pochovať ho priamo pri lese, nikto nevedel, ako dlho budú boje o mesto pokračovať, každý nepremyslený pohyb mohol viesť k ďalším obetiam. A tak tam dodnes deň leží. Medzitým zomreli priami svedkovia aj blízki príbuzní, zmizla aj epitafná doska s nápisom Antonín Kopal - obeť vojny.

V priebehu bojov o Bratislavu padlo 742 sovietskych vojakov, 470 nemeckých vojakov, 121 civilných obyvateľov a tento príspevok je venovaný pamiatke všetkých vojnových obetí ako spomienka na stratené ľudské životy.

Jana Hamšíková,
Mestský ústav ochrany pamiatok v Bratislave

Oslobodenie mesta pripomínajú aj menšie hroby


Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Bratislavských novín.