V Palerme sa kedysi bývalo výborne

Po prečítaní článku o dome na Kukuričnej ulici 8 „Dom hrôzy zvaný tiež Palermo“ mi bolo veľmi smutno. Hej, tak mu vraveli, ale pri fotografii mi až slzy vyhŕkli. Ja som v tom dome vyrastala. Starý pavlačový dom, ale aký prítulný.

TETY SA MENILI NA BABIČKY

Moja babka, ako mnoho iných, tam po 2. svetovej vojne dostala byt. Z pôvodných 2-izbových urobili jednoizbové, dvojizbové boli len rožné. Keďže matka, ako bolo zvykom v šesťdesiatych rokoch, išla už šesť mesiacov po pôrode do práce, varovala ma babka. Obe pracovali na zmeny, matka v pekárni a babka vo vtedajšom Beuse - dnes dopravný podnik - ako sprievodkyňa.

Tety, ktoré som poznala doslova od narodenia a ktoré mi normálne tykali, sa postupne menili na starých ľudí. Keď som sa ako 14-ročná natrvalo presťahovala k babke - po dedkovej smrti zostala sama - už to boli babičky.

Bývalo sa tam dobre, aj keď to bol pavlačový dom a každý si videl doslova do kuchyne. Byty boli IV. kategórie, čo v praxi znamenalo kúrenie na tuhé palivo, teda uhlie, starodávne umývadlo, čo by som teraz za neho dala ako ozdobu na balkón, s jedným kohútikom na studenú vodu a čerešnička - WC bolo spoločné pre tri byty.

COUNTRY NA PLNÉ PECKY

Z pavlače sa vchádzalo rovno do kuchyne, kde bolo umývadlo, dvere do komory asi 1 x 1 m, potom väčšinou kachle, a izba asi 4 x 5 m - žiadna kúpeľňa, predsieň.

Odtiaľ som išla ako nevesta k oltáru a po ceste ma tuším všetky babky vybozkávali a priali veľa šťastia. Tam som priniesla z pôrodnice aj prvé tri deti - neskôr pribudli ešte dve.

Nepamätám si všetky tie mená, ale teta Šéra, čo dávala mojím deťom sladkosti a mám od nej na pamiatku plechovú bonboniérku, teta Schusnischová, tá bývala vedľa nás a k osemnástke mi doniesla mohutného plyšového jazvečíka a ozdobnú šperkovnicu. Vedela veštiť z kávy a kariet - neuveríte, ale vyveštila mi manžela a termín zoznámenia s ním. Teta Petríková, čo sa divila, kde som mala skryté tretie tehotné brucho, Palajovci, ktorí predávali víno a mali nepodareného vnuka, boli domovníci, pani Hašová, ktorej dávno umrel manžel - po príchode z práce sadol za stôl a naraz padol mŕtvy, dedko a babka Reinovci - dedko sa obesil na dverách, keď mal neskutočné bolesti z rakoviny a teta Reinová ho prežila o pár rokov, odpadla na Kutuzovovej. staručkí manželia, tráviaci väčšinu času v obloku vedúcom na filiálku - veľmi pekne ma privítali, keď som prišla s prvým synom z pôrodnice, teta, s ktorou bola moja babka pohnevaná, ale so mnou sa rozprávala normálne, aj sme si požartovali...

Ranné prechádzky do neďalekej mliekarne - teraz tam stojí Poliklinika Tehelná, predtým to bola štvrť rodinných domčekov - pani mliekarka, čo ma, samozrejme, poznala po mene, čapovala mlieko hliníkovými odmerkami do konvičiek. Na druhom rohu malé potraviny, ešte pultové, pred domom kruh s trávnikom a lavičkami, kde sa dalo posedieť, bazén.

Dobre sa klebetilo aj na pavlači. Keď bol teplý letný večer a ja som vyšla na cigaretu a zapojila som sa do debaty o receptoch. Milá je spomienka, ako som si púšťala country hudbu na „plné pecky", až sa dom triasol. Babka prišla z práce a vynadala mi, že všetkých ruším a tie zlaté babky protestovali - Julka, nechajte ju, dobre sa to počúva...

Takto by sa dalo pokračovať a pomaly by sa mi vynárali spomienky hádam na každého obyvateľa bytu. Ako babičky umierali alebo sa sťahovali sa do domov opatrovateľskej služby, dom sa pomaly menil a upadal.

VEŠTICA KAROLKA

Prvá bola cigánska rodina s deťmi, ktoré na chodbe hrali s päťstokorunáčkami karty. My sme dostali od železnice podnikový byt a bolo veru načase, pretože s troma deťmi v jednej izbe - žiadne terno. Presťahovali sme sa na tzv. Opičí ostrov- teda Rendez, či východnú stanicu, ako bolo vtedy zvykom. U nás bola prihlásená sestra, tak jej zostal byt a bývala tam aj babka.

Babka neskôr prihlásila aj ďalšiu moju sestru, a keď dostala infarkt, prišla bývať k nám. Zostala až do svojej smrti. Z Rače je to na Kukuričnú dosť ďaleko, tak som do domu chodievala len sporadicky - keď som išla do mesta, stavila som sa u sestier a neverila som vlastným očiam - veď tam už nebývala ani jedna babička. Ako posledný Mohykán zostala tuším teta Šéra, taká „erdegbaba" - pustiť sa s ňou do hádky bola vopred prehratá vojna.

Bývali tam feťáci, alkoholici, cigáni - teda ľudia aj za socializmu považovaní za spodinu. Bitky a hádky boli na dennom poriadku. Predtým udržiavaný a čistý dom, kde sa večer zamykala brána, bol zrazu otrasný. Teta Šéra raz vyčítala nezbedným deťom recidivistu, nech jej nestrhávajú bielizeň zo šnúry - a otecko brániaci si detičky sotil starú ženu na zem tak nešťastne, že si zlomila spodinu lebečnú a neskôr umrela. Jediný, koho som mala rada v už Palerme, bola Karola. Negramotná cigánočka ako z rozprávky - nemohla mať deti, tak sa jej veľmi páčili moje. Stále ma pozývala, že deťom pripravila niečo dobré. Bolo mi však trápne vyžierať dvoch dôchodcov, ale Karolka - a tebe sa u nás cigánov hnusí? - no veru nie, varila báječne. Doma mala čistučko, všade sväté obrázky a bábiky. A vedela čarovať a veštiť - koho prekliala, ten si už druhý raz dával pozor. Vždy sa mu stala akási drobná nepríjemnosť. A veštila len tak z brucha - išla okolo niekoho a naraz z nej vyletela predpoveď. Aj mne vyveštila syna - ale keďže veštila aj s pollitrom borovičky v sebe, tak som jej neverila. Mala som problémy so žalúdočným vredom - ten vred má dnes 17 rokov a volá sa Marek- presne ako mi povedala Karolka.

O dva roky mladšiu dcéru mi tiež predpovedala a keď videl Karolu po prvý raz môj manžel, ako želá malinkému Markovi zdravie a šťastie, nechýbalo veľa a namočil by dieťa do Sava. No aj to, že to bude dieťa šťasteny sa akosi plní - ak súťaží, iste vyhrá, má talent. Ktovie, či Karolínka ešte žije...

BETÓN NA SLAME

Dom mal prezývku Palermo a bývanie v ňom ukončila aj cigánka, čo si chcela svoj byt na samom hornom poschodí zrekonštruovať. Na trámový strop vyplnený slamou zmiešanou s cementom, alebo čo sa vtedy používalo, naliala dve miešačky betónu a dala dlaždice. Sestra bývala pod ňou a pri jednej návšteve mi ukázala pukliny pekne po obvode izby. Až mi zimomriavky prešli po chrbte - hneď na ďalší deň som ju hnala na národný výbor, nech pošlú statika. Počas dvoch dní vysťahovali celý rad krajných bytov a tú časť podopreli trámami. Cigánočka totiž narušila statiku celému domu. Ľudia urýchlene dostali nové byty, dom zostal opustený a udial sa v ňom príbeh, ktorý ste uviedli vo vašich novinách.

Je mi smutno, ako predtým pekný a udržiavaný dom, kde sa bývalo veľmi dobre, hoci neoplýval vymoženosťami, sa zdegradoval na geto. Ani som nevedela, že dom môjho detstva, v ktorom som prežila kus života, takto skončil.

Emília Bihálová, Bratislava