Netúžim po nedosiahnuteľnom, nechcem sa sklamať

Divadlo Astorka premiérovo uviedlo hru talianskeho autora Maria Gelardiho Zlomatka. V hlavnej úlohe milujúcej matky, ktorej láska k synovi prerastie do obludných rozmerov, sa predstavila Zuzana Kronerová.

Rola Zlomatky je náročná, no z hereckého pohľadu veľmi vďačná postava, ktorá umožňuje divákovi predostrieť množstvo pocitov matky zmierujúcej sa s faktom, že jej syn je homosexuálne orientovaný. Aký je váš pohľad herečky na túto rolu?

- Po prečítaní hry, ktorá ma upútala, som vedela, že rezonuje s mojím divadelným vkusom. Zdal sa mi to vhodný materiál na psychologicko-sociologickú sondáž jednej rodiny na talianskom juhu. Slovensko je malá krajina, môžeme však smelo povedať, že z väčšej časti tu nežijú primitívi. Aj tak si myslím, že je potrebné hrať hry podobného typu, lebo u nás sú postoje voči odlišnosti a inakosti ešte veľmi zastarané, nevyvinuté a pre mnohých ľudí je nepredstaviteľné akceptovať nielen homosexuálov, ale aj ľudí, ktorí sa od bežnej normy vymykajú iným spôsobom. Nie sme príliš liberálni, v tomto smere máme čo doháňať.

Dajú sa vôbec skĺbiť dve zdanlivo protichodné slová matka a zlo?

- Matka a zlo - sú to dva atribúty, ktoré by sa v jednej osobe určite nemali stretávať. Žiaľ, stáva sa všeličo. V živote dochádza k situáciám, ktoré sa vychyľujú od normálu a navodzujú negatívne duševné pocity a vnímanie. Ak príde do života duševná choroba, matka sa môže zmeniť až na zločinca. Nie je to však prípad z našej hry. Matka z hry Maria Gelardiho je nesmierne milujúca žena, ktorá sa obetuje len pre syna. To môže byť na jednej strane zdanlivo pozitívny moment, na strane druhej je to žena, ktorá upína na svoje dieťa všetky svoje ambície, snahy a city, vôbec nemá vlastný život a v konečnom dôsledku jej „láska“ vyznieva negatívne, pretože obmedzuje osobnú slobodu syna. Zlo, ktoré sa neskôr vykryštalizuje z činov tejto ženy, súvisí nielen s tým, že ide o jednoduchú a primitívnu ženu, ale aj s tým, že miluje láskou, ktorá chce vlastniť, obmedzovať a jednoznačne určovať pravidlá. Matka si myslí, a je o tom jednoznačne presvedčená, že len ona vie, čo je pre jej syna najlepšie. Vtedy vzniká zlo. Táto postava poskytuje veľa hereckých polôh a možností, ponúka hercovi mnohovrstevný materiál na uchopenie roly. Postava prechádza rôznymi emocionálnymi stavmi, matka je na rozdiel od syna, ktorý sa vzdeláva na vysokej škole, v rozmýšľaní pomalá, limituje ju nielen intelekt, ale aj mantinely bigotnej viery, ktorá je do istej miery formálna. Do popredia vystupuje aj strach z neznámeho a dogmy, od ktorých nie je schopná ustúpiť. To všetko spôsobuje, že sa snaží vyliečiť syna z inakosti.

Hráte s mladšími kolegami, ktorým ste boli pedagogičkou na VŠMU a dnes sú vám rovnocennými partnermi. V čom bola spolupráca výnimočná?

- Keď si pedagóg môže zahrať so svojimi žiakmi, prináša to vždy veľkú radosť. V tejto hre sa naša ambícia naplnila bez zvyšku, aj keď môj hlavný herecký partner Juraj Hrčka absolvoval školu už pred štyrmi rokmi. Sledujem jeho kariéru, aj prácu ďalších mojich študentov. Máme k sebe možno bližšie ako v prípade, že by nešlo o môjho žiaka. Petra Vajdová v role Oľgy je čerstvá absolventka VŠMU a Peter Oszlik takisto. Všetci sú to talentovaní mladí herci.

Ste matka dvoch detí, takže rola rodiča je vám výsostne vlastná. Ako vnímate svoje rodičovstvo?

- Ak človek dostane do vienka veľa lásky od svojich rodičov, je to skvelá devíza do čias, keď sa sám stane matkou alebo otcom. Mala som šťastie na fantastických rodičov pre ktorých som bola všetkým, takže je samozrejmé a prirodzené, že štafetu odovzdávam ďalej. Len s tým rozdielom, že ja som bola sama a moje deti sú, našťastie, dve. Majú teda okrem dvoch milujúcich rodičov aj možnosť spoznať súrodeneckú lásku. To je tiež predpríprava do života, ktorá im dáva možnosť podeliť sa, zdieľať spolu konfliktné situácie, ale aj milé zážitky, spomienky a myšlienky či veci materiálneho charakteru. Na rozdiel od zlomatky, ktorá nepripúšťa diskusiu, nie je ochotná dať si stav vecí vysvetliť a trvá na svojom, ja som presvedčená, že pre výchovu detí sú v živote dôležité dve veci: mať deti rád a hlavne ich počúvať, keď vám chcú niečo povedať. Nielen „akože počúvať“, ale skutočne načúvať ich problémom, rozdiskutovať veci a správať sa k dieťaťu ako k partnerovi. Samozrejme za podmienok, že mu poskytujete aj oporu a pevný bod. Vo veku, keď sa mení na osobnosť a dospieva, musíme ho brať ako partnera. Je dobré načúvať potrebám, myšlienkam a názorom našich detí.

V súčasnosti v divadelnom svete disponujete peknými dramatickými rolami, v ktorých sa môže uplatniť vaše zrelé herectvo. Ste spokojná?

- Mám dobrú vlastnosť, ktorú som si vykultivovala už v mladom veku, že netúžim po nedosiahnuteľnom, aby som nebola sklamaná. Nevyvíjam žiadnu manažérsku aktivitu v tom, aby som si vytvorila herecké príležitosti, nemám na to čas ani silu, osud mi však vždy prihrá niečo zaujímavé. Mám možnosť selektovať. Čo sa týka materského divadla Astorka, tam hrám všetko, čo mi ponúknu,v iných divadlách, rozhlase a vo filme si vyberám. Necítim sa prepracovaná a keďže sú to veci, ktoré majú zmysel, je to práca, ktorá sa robí ľahšie. Venujem sa aj našim študentom na VŠMU, to chce tiež veľa času a energie. Táto práca sa nedá oklamať.

Zhovárala sa Dáša Šebanová
FOTO – Martin Špelda