Odišiel herec a režisér Pavol Mikulík

Na následky zlyhania srdca umrel 27. novembra vo veku 63 rokov vynikajúci herec, pedagóg a režisér, dlhoročný člen Činohry SND Pavol Mikulík.

Pavol Mikulík sa narodil 2. marca 1944 v Prešove. Do Činohry SND nastúpil po absolvovaní štúdia herectva v roku 1965. Po účinkovaní v Divadle Na korze a na Novej scéne sa v roku 1983 vrátil do SND, kde hral do roku 1994. Stvárnil rad nezabudnuteľných divadelných, filmových, rozhlasových a televíznych úloh. Tou poslednou na scéne SND bol Jasper v hre Simona Graya Na konci hry.

Za svoje herecké umenie získal Pavol Mikulík viacero ocenení. Napriek tomu, že dlhotrvajúce zdravotné problémy mu neumožňovali aktívne sa venovať hereckej profesii, do poslednej chvíle z jeho osobnosti vyžarovala láska k ľuďom a k divadelnému umeniu.

(dš)

AKTUALIZOVANÉ: Kultúrna obec sa v utorok dôstojne rozlúčila v Slovenskom národnom divadle (SND) s Pavlom Mikulíkom, ktorý zomrel 27. novembra na zlyhanie srdca vo veku 63 rokov.

"Bol nielen excelentný herec, ale aj bojovník života na svojom vozíčku," pripomenula stovkám prítomných generálna riaditeľka SND Silvia Hroncová, ktorá zhodnotila jeho pozoruhodnú umeleckú dráhu, keď už v študentských rokoch pôsobil na prvej scéne slovenského divadla.

Dlhoročným nielen umeleckým súpútnikom Mikulíka bol Stano Dančiak. Od chlapčenských rokov hrávali v rozhlasovej družine, spoločne študovali, absolvovali dvojročnú vojenčinu, pôsobenie v divadlách a na zájazdoch. "Po tvojej mŕtvici som chodil do Sadu Janka Kráľa, kde si ma nabíjal energiou chytením pohyblivou rukou a slovami treba vydržať," konštatoval Dančiak. Aj Marián Labuda, ktorý s Mikulíkom a Dančiakom dlhodobo tvoril nerozlučnú hereckú trojicu, spomínal na kamaráta ako na spoľahlivého, charakterného a pevného chlapa, ktorý napriek veľkému utrpeniu nefňukal a nezúfal, ale statočne bojoval s osudom.

S bývalým kolegom sa za činohru SND rozlúčili aj Dušan Jamrich, Juraj Slezáček, Emília Vášáryová, Diana Mórová či Roman Polák. Niektorí ocenili aj jeho gastronomické a klobásové večery. "Na ne si pozýval aj študentov, pre ktorých si bol viac ako pedagóg a volali ťa ujo Paľo," dodal Ján Kroner.

Desaťročné pôsobenie na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) pripomenul jej rektor Ondrej Šulaj ako zanechanie nezmazateľnej stopy v jej rôznych priestoroch. Za filmársku obec zhodnotil jeho účinkovanie v 36 filmoch Dušan Trančík zo Slovenskej filmovej a divadelnej akadémie. Za ministerstvo kultúry SR zosnulému venoval posledné slová generálny riaditeľ sekcie umenia Martin Sarvaš. Zaradil Mikulíka medzi tých, ktorí sa natrvalo zapísali do miliónov sŕdc poslucháčov a divákov ako nositelia dobra a umeleckých i ľudských hodnôt.

Pavol Mikulík sa narodil 2. marca 1944 v Prešove. V roku 1965 absolvoval štúdium herectva na VŠMU v Bratislave. Do roku 1968 bol členom Činohry SND, neskôr členom Divadla na korze a členom činohry Novej scény, kde pôsobil v rokoch 1977 až 1980 vo funkcii umeleckého šéfa. V roku 1984 začal prednášať na VŠMU a o šesť rokov sa stal jej prorektorom. V herectve začínal ako sedemročný chlapec v detskej rozhlasovej dramatickej družine. Veľa hereckej tvorivosti ukázal najmä na doskách divadla. Hral roly lyrické, ironické, groteskné a sugestívne zvládol aj tragické postavy. Stvárnil mnoho úloh v televíznych inscenáciách a filmoch Mario a kúzelník, Gomez, Zbojníci, Tisícročná včela, Lev Tolstoj, Akcia Edelstein, Úsmev diabla, Južná pošta, Správca skanzenu či Šípová Ruženka. Dlhé roky pracoval v dabingu.

Po rozsiahlej cievnej mozgovej príhode v roku 1993 ochrnul a prestal chodiť, mal cukrovku a nehybnú pravú ruku, okrem toho mu amputovali pravú nohu. Žil v bratislavskom penzióne Ľuba Romana - Leberfingeri. Snažil sa však zapájať do života. V októbri 2003 mu vyšla knižka príbehov zo života hercov A just nie! a pripravil tiež druhý diel knihy Recepty Paľa Mikulíka. Vrátil sa aj na dosky divadla. Jeho brat Peter Mikulík mu ušil úlohu "na telo" v predstavení Na konci hry na Malej scéne, kde stvárnil vdovca Jaspera, ktorý po mozgovej príhode nemôže hovoriť a pohybuje sa na invalidnom vozíku.

Za svoje herecké umenie ho viackrát ocenili. Okrem iných mu v roku 2001 udelili Krištáľové krídlo a Cenu Tatra banky, v roku 2003 cenu Igric. Za celoživotné dielo vstúpil vďaka oceneniu v ankete OTO 2005 v roku 2006 do Siene slávy.