Výstavný pavilón zmizol v hlbokej jame

V dvadsiatych a tridsiatych rokoch 20. storočia patrili k významným podujatiam, ktoré mali navonok prezentovať slovenský priemysel, ako aj robiť reklamu bratislavskému prístavu a bratislavským obchodníkom, Dunajské veľtrhy.

Ich spätosť s prístavom bola zdôraznená aj tým, že sa konali v priestore pozdĺž toku Dunaja medzi Starým mostom a mostom Apollo, teda v tesnej blízkosti prístavných skladov. V areáli ohraničenom vtedajšou Prístavnou cestou vystavovali aj producenti zo zahraničia, ale prevažne firmy z Československej republiky.

V časopise Nová Bratislava bola v roku 1931 uverejnená fotografia modernej skeletovej stavby s takýmto textom: „Výstavný pavilón továrne na bauxitový cement Ladce úč. spol. na bratislavskom veľtrhu, betonovaný a odbednený za 3 dni a 3 hodiny z „Baximentu”. - Projektant: arch. Bedrich Weinwurm, Bratislava. Previedla: fa Pittel & Brausewetter, Bratislava.”

Architekt Fridrich Weinwurm (narodený 1885 v Borskom Sv. Mikuláši, zomrel 1942 na neznámom mieste) bol už vtedy v Bratislave známy mnohými svojimi modernými stavbami. Dodnes tu stojí vo vilovej štvrti niekoľko rodinných domov, ktoré projektoval pre bohatých stavebníkov, ale aj bloky domov, ktoré mali byť riešením bytovej otázky sociálne slabších vrstiev, najmä Unitas na Šancovej ulici a areál Nová doba, ktorý projektoval spolu s Ignácom Vécseiom. Výstavný pavilón cementárne v Ladcoch navrhoval zrejme ako zákazník cementárne, respektíve projektant, ktorý už vtedy cement odtiaľ používal.

Projekt výstavného pavilónu bol Weinwurmovým unikátnym dielom. Nešlo o obytnú budovu, ani len o uzavretý interiér. Odvážna konštrukcia mala prezentovať možnosť použitia nového vynálezu - bauxitového cementu - ako nosného materiálu pre moderné stavby. Počas konania veľtrhu pred očami návštevníkov zaťažovali nosníky z „bauximentu“ tak, aby dokázali divákom priamo na mieste jeho neuveriteľnú pevnosť. Na mieste však nemohli prezentovať trvanlivosť svojho výrobku.

Dňa 4. mája 2004 položil prezident Rudolf Schuster neďaleko ešte jestvujúceho výstavného pavilónu cementárne základný kameň pre repliku po druhej svetovej vojne zlikvidovaného pomníka generála Milana Rastislava Štefánika. Betónová konštrukcia mala vtedy už viac ako 70 rokov, prežila na svojom pôvodnom mieste druhú svetovú vojnu, aj bombardovanie rafinérie Apollo, aj prestavbu cesty a ulice v 60. rokoch. To všetko prežila bez údržby a bez opravy, ani čas, ani poveternostné podmienky ju veľmi nenarušili. Nebola síce zapísaná do zoznamu pamiatok, ale bola technickou pamiatkou, aké sú na svete ojedinelé. Dala sa bez problémov presunúť na iné miesto.

Dnes je na mieste, kde sa konali Dunajské veľtrhy, obrovské stavenisko. Vzniká tam nová štvrť, ktorá bude iste ozdobou Bratislavy. Na mieste, kde stál výstavný pavilón cementárne, je niekoľko podlaží hlboká jama, v ktorej bude onedlho vybudovaná veľkokapacitná podzemná garáž. Škoda, že unikátne Weinwurmovo architektonické dielo sa nepodarilo zachrániť. Škoda, že budúce generácie ho budú môcť obdivovať len na starej fotografii, hoci ako technická pamiatka 20. storočia mohlo byť ozdobou okolia novej budovy Slovenského národného divadla.