Chlapec z bratislavského predmestia

V poslednom čase sa venuje stále väčšia pozornosť histórii Bratislavy. Už je pomerne pekná kôpka kníh, ktoré približujú zabudnuté a často už nejestvujúce kúty starej Bratislavy. Rád sa v nich prehŕňam. Lákajú ma ich písané spomienky, ale aj staré fotografie, ktoré oživujú moje spomienky na detstvo.

Moje detstvo sa viaže na Bratislavu z prvej tretiny minulého storočia, keď sa zdalo, že bude stále rovnaká, pretože novoty sa do nej dostávali veľmi pomaly.

Bratislavu som začal vnímať v tridsiatych rokoch, keď som vyrástol z plienok a na vlastných nohách som začal poznávať prostredie, v ktorom som žil. Nebola to vlastne ani pravá Bratislava, o ktorej centre sa teraz toľko píše. Bolo to vtedy ešte len predmestie, ktoré nemalo ulice husto obstavané  činžiakmi, alebo rodinnými domčekmi. Boli tu fabriky, sklady, rafinéria Apollo, prístav, kasárne, sklady a kolónie jedno-, až dvojposchodových domov, zoskupených do uzavretých útvarov s dvormi. A boli tu ešte polia a Bulhari, ktorí pestovali zeleninu.

Bolo to klasické predmestie, ktoré mne ako mestskému chlapcovi poskytovalo veľmi pestré podmienky na život. Bol som vlastne chlapcom z predmestia, ktorý nebol vtesnaný do ulíc, dvorčekov a malých „pláckov“, ale okrem veľkého dvora mal k dispozícii polia a záhrady, kde mohol chodiť na čerešne, alebo sa hrať na zbojníkov, prípadne uchmatnúť pár paradajok „Bulharovi“. Ak sa skamarátil so skladníkom z „Káblovky“, mohol sa v rozľahlých skladoch hrať na schovávačku, alebo sa pobil s chlapcami z inej kolónie.

Tieto zlaté časy mladosti silne poznačila druhá svetová vojna, ktorá priniesla veľa nečakaných a často aj neželaných zmien. Tiež štúdium na gymnáziu zasiahlo do starých priateľstiev z dvora a ľudovej, teraz už základnej, školy. Prinieslo kontakty s okruhmi nových mladých ľudí, ktoré otvorili dvere aj do spoločnosti v starej Bratislave. Bolo to symbolické spojenie predmestia s vtedajším centrom Bratislavy. Bratislava sa už vtedy, ale najmä po vojne, začala postupne rozširovať aj na svoje predmestia.

Detstvo som prežil na predmestí Bratislavy. Narodil som sa na rozhraní jari a leta v roku 1929 v jednom z blokov kolónie, ktorá sa nazývala v  „prešpuráckom“ slangu „Huberthaus“, čiže, Hubertove domy. Adresa bola: Mlynské nivy č. 13. Dnes by ste „Huberthaus“ a môj rodný dom už darmo hľadali, pretože je zbúraný a na jeho mieste sú teraz nástupištia autobusovej stanice. Na mieste Novomestského nádražia a búdky rampára je dnes „ovoid“ mrakodrapu VÚB.

Vývoj a výstavba Bratislavy nabrali po skončení druhej svetovej vojny stále rýchlejšie tempo. Dnes už skoro nepoznávam miesta mojej mladosti a začínam podliehať nostalgii. Prestávam ako starý „Prešpurák“ poznávať novú Bratislavu tretieho tisícročia.

Milan Ružička
(Pokračovanie nabudúce.)

Chlapci z predmestia