Každý chcel mať plášť ako Gérard Philippe

Keď sme boli šraci, móda nás nezaujímala. No keď sme trochu povyrástli a začali sa obzerať po babách, už sme sa chceli obliekať moderne. A čo bolo moderné, to diktovalo korzo. Kto nemal na sebe to, čo frajeri na korze, bol totálne vedľa.

Po druhej svetovej vojne odevné továrne produkovali konfekciu, ale boli to hádam storočné modely. Mladým sa nepáčili. Napodiv aj po februári 1948 sa objavili v predajniach a v krajčírskych salónoch anglické a škótske vlnené látky na obleky. Kto chcel byť v kurze, musel si dať nohavice, sako a kabát ušiť. Možno to bude znieť smiešne, ale na korze sme sa naučili aj textilné tovaroznalectvo. Bavili sme sa o babách, ale aj o látkach. Vedeli sme, čo je kord, tvíd, esterházy, pepito, salt and pepper, rybia kosť...

Na zimné plášte vtedy letelo grombi, neskôr flauš. To po tom, čo v Bratislave v Národnom divadle hral súbor Comédie Francaise z Paríža s hviezdnym Gérardom Philippom. Francúzi prišli v kratších jednoradových kabátoch zo svetlého flaušu, ktoré mali úzke fazónky a límce na stojačika. Stále ich mali vyhrnuté. Bratislavskí krajčíri potom od návalu práce nevedeli, kde im hlava stojí. Každý chcel plášť ako Gérard.

Veľkou módou boli aj montgomeráky, ľahké plášte, ktoré preslávil britský maršal Bernard Law Montgomery v druhej svetovej vojne. Originály zo spojeneckej armády sa u nás objavili aj v civilnom sektore. Väčšina mladých si ich však musela dať ušiť. Boli z balónu, dvojradové a s pásom s prackou. Kravaty boli vtedy povinné. Módnym výkrikom boli pestré s rozličnými krikľavými vzormi, ktoré prichádzali niektorým šťastlivcom od príbuzných z Ameriky. Bol to šláger. Neskôr ich vystriedali zväčša viazanky s polcentimetrovými zvislými prúžkami rovnakej farby na bielom podklade. Aj šály museli byť prúžkované, ale pruhy boli široké a išli kolmo na šírku šály. Fazónky na sakách tiež museli byť bezpodmienečne široké. Čím širšie, tým lepšie. Zapínanie bolo na jeden gombík posunutý čo najnižšie. Nohavice sa smerom dolu zužovali do šírky asi 18 centimetrov. Manžety však boli železným zákonom, bez nich sme si nohavice nevedeli ani predstaviť. A navyše museli byť vysoké minimálne 5 až 6 centimetrov.

Neodmysliteľným módnym doplnkom boli topánky „budapeštianky“. Výkrik zo susedného Maďarska, ktorý aj u nás zapustil hlboké korene. V obchodoch by ste ich márne hľadali, socialistické fabriky takú módu nepreferovali. Vyrábali ich na mieru súkromníci. Špica topánky mala zboku profil ako hlava žraloka. Podrážka musela byť aspoň z troch hrubých koží.

Kto sa takto oblečený predstavil na korze, dostal od ochrancov vtedajšej morálky označenie „potápka“. A ak sa toto slovo dostalo aj do jeho kádrového materiálu, čo nebolo zriedkavé, mal veľmi dlho nepríjemností.