Organ v Dóme nebol rozdelený náhodou

Stavba farského a prepoštského chrámu Najsvätejšieho Spasiteľa a svätého Martina v Prešporku trvala celé 15. storočie. Na rozdiel od predchádzajúceho kostola mal byť nový širší a dlhší.

Rozšírenie na juh ubralo kus pôdy pôvodného cintorína, stavba východnej svätyne s hlavným oltárom (ktorá sa realizovala až v druhej polovici storočia), zakryla ďalší kus cintorína a svahu, ktorý sa tam približoval k trhovisku.

Na západnej strane stál múr mestského opevnenia. Aby sa chrám mohol predĺžiť aj týmto smerom, postavili jeho západnú fasádu do mestskej priekopy, ktorá vznikla prekopaním pôvodného skalného masívu. Tak sa západné priečelie kostola ocitlo mimo mestského opevnenia. Aby prípadný nepriateľ nemohol do mesta vniknúť cez kostol, nesmel mať kostol na tej strane ani okná ani portály.

Veža chrámu bola pomerne nízka, s jediným podlažím nad úrovňou hrebeňa strechy. Tam viseli zvony. Nárožia veže boli ozdobené kamennými sochami svätcov na konzolách pod gotickými baldachýnmi.

V polovici 18. storočia celý chrám upravili. Vežu zvýšili a zakryli barokovou helmicou (1766). Západnú fasádu kostola pod vežou upravili, na mieste holých stien pevnostného charakteru naznačili v omietke veľké slepé barokové okná. Barokovú strechu veže zničil v roku 1833 požiar spôsobený bleskom. Keď potom ju opravili a chrám od roku 1854 upravovali v novogotickom slohu, prerazili do západnej fasády veľké okno v „gotickom“ slohu, ktoré vyústilo do podvežia na úrovni organovej empory.

Z kresby Franza Alta z roku 1848 vieme, že sa tam nachádzal rozľahlý barokový organ s bohato vyrezávaným prospektom. V poslednej štvrtine 19. storočia z dómu skoro všetky súčasti barokového zariadenia odstránili. Časti z neho sa dnes nachádzajú v Budapešti (sochy anjelov z hlavného oltára a busty svätcov z kresiel kanonikov), v Ostrihome (gotická socha Madony, ktorá bola prechodne v kostole v Alistáli), v Prahe (reliéfy z gotického oltára, ktoré sa tam dostali cez Hlohovec), vo Viedni (kde sú bývalé kreslá kanonikov - stallá - prerobené na kredence v jedálni paláca Kinských). V bratislavskom blumentálskom kostole sú vyrezávané lavice, ktoré videla v dóme pri svojej korunovačnej omši Mária Terézia, v Mestskom múzeu sú okované dvere z bývalej trezorovej miestnosti a unikátna lampa kráľovnej Sofie.

Kam sa dostal barokový organ, nie je známe, po roku 1870 ho nahradili novým. Keďže medzitým vzniklo veľké okno, ktoré pred západom slnka aspoň čiastočne osvetľovalo aj tak mimoriadne tmavé vnútro kostola, rozhodli sa rozdeliť píšťaly nového organu do dvoch neogotických skríň po stranách okna. Také riešenie nie je v stavbe organov ničím neobvyklým. Navyše poskytovalo miesto členom spevokolu, ktorí pri omšiach účinkovali. Na organe za viac ako sto rokov hralo mnoho významných hudobníkov a skladateľov. Treba spomenúť Alexandra Albrechta, ktorý pri tomto organe strávil značnú časť svojho bohatého života.

Po viac ako sto rokoch ktosi usúdil, že organ je zlý, do kostola nevhodný, a že ho treba nahradiť iným. Ten „zlý“ bude vraj ešte dobrý pre kostol v Žiline!!! Takže v budúcnosti sa zoznam lokalít, kam sa odsťahovali časti pôvodného zariadenia bratislavského dómu (podotýkam, že všetky boli vyrobené „na mieru“), rozšíri ešte o Žilinu. Či bude ten nový organ naozaj taký úžasný, ukáže čas. Z cudziny však poznáme príklady, kde „starý“ organ ostal na mieste zachovaný a ďalej sa s úspechom používa, a nový stojí v chráme na inom mieste. To zrejme pri objednávaní nového organu zodpovední nevedeli.

Štefan Holčík
FOTO - archív a Oto Limpus