Po fronte tu bol raj guľkových ložísk

Len čo prešiel Bratislavou front druhej svetovej vojny, mesto začalo po dňoch strachu z bômb a kaťúš znovu ožívať. My šraci sme boli medzi prvými na ulici.

V našom okolí bolo dosť tovární, ktoré nás lákali svojou opustenosťou a záhadným zariadením. Prvé, čo sme tam objavili, boli guľkové ložiská s priemerom asi sedem centimetrov a široké asi dva centimetre, Hneď sme vedeli, čo s nimi. Postĺkali sme z dosiek plošinku, priečne sme ju spevnili latkami, ktorých prečnievajúce konce sme zastrúhali, aby sme na ne mohli navliecť ložiská. A mali sme vozík. Bol nízky, ale o to väčšiu mal stabilitu. Aby sme mohli kormidlovať, prednú latku sme v strede upevnili veľkou skrutkou s maticou a mali sme otáčavú prednú os. Kormidlovali sme pomocou motúza alebo nohami.

Tieto vozidlá boli na ľudský pohon alebo na samospád. Preto sme hľadali predovšetkým vhodné ulice a chodníky z kopca s asfaltovým povrchom. Boli to naozaj spanilé jazdy. No predovšetkým hlučné. Jediný vozík vydával ohlušujúci rachot. Čo potom, keď ich bolo päť? Vždy sme sa pred štartom poobzerali, či nie je v blízkosti dajaký pašaš (nepríjemný chlap) a už sme šusovali dolu. Preteky bez kriku byť nemohli. Teraz sa nečudujem, že ľuďom naozaj išlo uši roztrhať.

Naším najväčším nepriateľom bola istá domovníčka z Prievozskej ulice, ktorú všetci prezývali „špirituslampa“. Vždy bola opitá, teda naliata alkoholom ako špiritusova lampa. Naháňala nás s prakerom v ruke. Keď bežala, široké šaty sa jej dvíhali, až jej bolo vidno štrumpandle na flórkach. Raz na nás vybehla v šláfroku, lebo sme ju zobudili. Kričala, že na jej trotoáre bordel robiť nebudeme. Dospelí jej hovorili aj „hauskanón“, lebo opitá vedela zdemolovať byt vrátane manžela, ako keby tam vybuchol šrapnel. Muža raz vyhnala tak, že ho držiac za hózntrógle z otočky vyhodila z dverí bytu. Táto bosorka mala syna, ktorému nedávala šnuptichel. Chalan si potom utieral nos do rukávov kacabajky tak dlho, až sa mu leskli ako zrkadlo.

Guľkových ložísk boli v úplne opustených továrenských halách s pootváranými vchodmi spústy. No prišiel deň, keď sme stratili záujem. Na ulici sa objavil novátor s károu, ktorá mala na kovových oskách ozubené kolesá. Bežné ozubené kolesá z dajakého stroja, priemer asi pätnásť centimetrov a šírku asi tri. Viac nám nebolo treba. Už aj sme bežali do tovární. A našli sme, čo sme hľadali. Od tých čias sa na našich uliciach ozýval celkom iný zvuk, Pripomínal tichšiu guľometnú paľbu. Špirituslampu išiel šľak trafiť.