Nemocnica bola najmodernejšou v meste

Tehlovočervený rozsiahly objekt pri Palisádach, ktorý Bratislavčania všeobecne poznajú pod názvom Evanjelická nemocnica, v skutočnosti nebol od počiatku len nemocnicou.

Stavbu podľa projektu viedenského architekta Júliusa Schmidta dokončili tesne pred prvou svetovou vojnou (1914). Objekt bol v prvom rade materským domovom diakonís, evanjelických žien, ktoré sa nevydali, ale rozhodli sa pre život zasvätený charitatívnej činnosti.

Hnutie vzniklo v polovici 19. storočia v Nemecku a rozšírilo sa do všetkých krajín, kde žili evanjelici augsburského vyznania. V Prešporku jestvovala evanjelická nemocnica od začiatku 19. storočia, bol tu aj chlapčenský a dievčenský sirotinec. Všetky tri cirkevné zariadenia, ako aj starobinec založený v roku 1883, prevzali v roku 1891 diakonisy. Keďže pôvodný objekt nemocnice na Panenskej ulici nebol dosť veľký, pristúpilo sa k výstavbe nového ústavu, na ktorý vo verejnej zbierke obetovali peniaze aj tí najchudobnejší. Ústav postavili na mieste bývalých vinohradov a záhrad v tesnom susedstve evanjelického cintorína pri Kozej bráne. Jednotlivé charitatívne zariadenia boli navzájom oddelené a do každého sa vchádzalo osobitným portálom. Portály ozdobili sochami od majstra Alojza Rigeleho, ktoré jasne označujú vchod do sirotinca či do starobinca.

Nemocnica bola zariadená na najmodernejšej úrovni, oveľa lepšie ako ktorákoľvek iná nemocnica v meste v tom čase. Všetky priestory boli vykurované radiátormi ústredného kúrenia a v každej miestnosti bola inštalovaná tečúca voda.

V období medzi dvoma svetovými vojnami bol o pobyt v ústave taký záujem, že museli budovu zvýšiť o jedno podlažie. Nadstavaním krídla pri cintoríne čiastočne zanikla monumentalita vežovitého útvaru nad bočným vchodom. Pyramidálna strecha nad ním niesla kríž a upozorňovala, že sa tam nachádza ústavná kaplnka. Na rozdiel od situovania kaplniek v podobných zariadeniach, ktoré sa nachádzajú na prízemí, bola v tomto prípade až na úrovni druhého poschodia. Jej výnimočné postavenia v rámci areálu je dnes dodatočne potlačené ešte nevhodnými oknami do podkrovia vstavaného ďalšieho podlažia. Po zrušení diakonisného ústavu objekt ďalej slúžil donedávna ako nemocnica. Kaplnku prestavali na prednáškovú sieň, jej pôvodné secesné zariadenie sa stratilo.

Do budovy sa znovu vracia život, postupne sa majú obnoviť aj pôvodné funkcie. Internát, domov dôchodcov, ambulancie, to všetko je návratom k pôvodnému využitiu. Chýbajú však diakonisy, ktoré sa do roku 1950 obetavo starali o svojich zverencov.