Prvé vojnové bombardovanie Bratislavy

Šestnásty jún 1944 bol krásny jarný deň. Zo školy nás pustili domov po druhej vyučovacej hodine. Hrali sme sa pred domom na ulici, keď sme zhora z oblohy začuli typický hukot motorov lietadiel. A už sme ich aj zbadali.

Skupina letela veľmi vysoko, za ňou sa ťahali čiary kondenzačných pár. Leteli od východu nad Karpatmi. Za nimi sa objavovali ďalšie letky. Lenže tá prvá neletela ďalej na západ ako zvyčajne, ale na obzore sa začala obracať. poplachové sirény stále mlčali. To už som utekal domov a vyduril som mamu, že na nebi je plno lietadiel, aby sme išli do krytu na ihrisko Cvernovej továrne.

Mama teda vzala malý kufríček s cennosťami a dokumentmi, tak ako to robievali vtedy všetci, a išli sme. Za nami sa vydali aj ďalší susedia z nášho domu a čudovali sa, prečo sirény nehúkali na poplach, keď nad nami lietajú americké bombardéry. No nielen to, z oblohy sa už ozývala ja streľba z guľometov a diel. Do formácií sa pustilo niekoľko nemeckých „šťúk“. Zväzy bombardovacích lietadiel stále krúžili nad Bratislavou. Otáčali sme hlavy, dokola všade hučali lietadlá.

V Bratislave nik nevyhlásil letecký poplach, továrne ďalej pracovali na plný výkon, nikde neprerušili výrobu. Bratislavu dovtedy nikdy nebombardovali, lietadlá nad ňou len prelietavali za cieľmi vo Veľkonemeckej ríši. No v ten deň bili ťažké štvormotorové „liberátory“ nad mestom nezvyčajne dlho. Mnohých ľudí sa zmocňovali obavy. Dávali si do súvislosti nevyhlásený poplach a krúženie lietadiel nad Bratislavou. Že by tí hore chceli upozorniť obyvateľstvo, že chcú bombardovať a vedia, že továrne sú plné robotníkov?

Sedel som s kamarátom Rudom Vikukelom na horných schodíkoch vedúcich do protičrepinového krytu vykopaného v jame pred kolkárňou. Vyvalenými očami sme sledovali, čo sa odohrávalo nad nami. V spodnej časti schodov stáli dvaja muži a fajčili, ženy s deťmi už sedeli v úkryte pri svetle sviečok. Zrazu sa ozval zvuk, ktorý som dovtedy nepočul. Bolo to akési syčanie vo vysokej tónine. No mohutné, ako keby zhora začal obrovský orchester fúkať do píšťal.

Sykot náhle prerušil výkrik dcéry našej susedky pani Fischbachovej: „Bombardujú!“ Nechápali sme, prečo to kričí, keď sa nič nedeje. Lenže dcéra pani Fischbachovej sa vydala do nemeckého prístavného mesta Lübeck. Zažila tam veľa bombardovaní a do Bratislavy prišla s dieťaťom len preto, aby pred bombami unikla. Keď sme zazreli prvé záblesky explózií a zacítili prekvapujúcu tlakovú vlnu, vedeli sme, že je zle. Po schodoch sme zleteli do úkrytu. Bola to hrôza. Vlastne len jej začiatok.