Zákutia pozývajú na príjemný zážitok

Domáca pani ešte posledný raz skúmavými očami kontroluje, či je všetko pripravené, vyhladí deku na stole, posúva do rohu mäkkú podušku. Do stojanu doplní cigarety, pripraví popolník a upraví krásne, farbami žiariace kytice vo vázach.

Stoličky posunie do nenásilných skupín. Chvíľku sa zdrží pred zrkadlom, ktoré odráža jej štíhlu postavu v tmavej toalete, postavu pripomínajúcu mladú dievčinu. Rukou si prihladí tmavé vlasy, v ktorých sa už kde-tu objavuje aj strieborný vlas.

Hostia prichádzajú. Dôstojné matróny v čiernych čipkových čepčekoch na snehobielych hlavách, zrelé ženy a vážni muži, veselá mládež. Matky a tetky, sestry, sesternice a netere, strýkovia a synovci, bratranci a švagri, starí a noví priatelia tejto domácnosti. Všetci sa navzájom vítajú, zdravia. Menej známi sa predstavujú. Niektorí už sedia, iní postávajú. Počuť tlmený smiech, rozhovor. Vo vzduchu sa víria modré obláčiky. Návštevníci si prezerajú knihy a obrazy, mládež sa prehŕňa v notových zošitoch. Na niekoho sa ešte čaká.

Sme zamestnaní ľudia. Od rána do večera sa za niečím ženieme, náš čas je vyplnený bojom o chlieb a malým bojom každodenného života. Náš čas patrí zamestnaniu, domácnosti, rodine, tomuto aj inému - len nie nám samým. Hodiny, ktoré by sme mali mať pre seba, si musíme ukradnúť, je celkom jedno odkiaľ.

A práve preto nie sme kráľmi a naša dochvíľnosť nezávisí len od našej vôle.

Ku klavíru sa posadila mladá dievčina, ladia sa husle. Smiech a hovor utíchajú. Rozozvučali sa hudobné nástroje. Ľahko a isto sa pohybujú prsty po klávesoch, naplno a teplo sa uvoľňujú tóny zo strún. Melódia je mäkká a čistá. Ako keby zneli modré zvončeky jari, ako keby zurčal po zakvitnutých nivách číry potôčik. Je hlboká a mocná ako spev ktorejsi duše.... Prítomní sedia a načúvajú. Niektorí hľadia pred seba a zamerali sa pritom na jediný bod: na vzor koberca, na špičku vlastnej topánky, na rám ktoréhosi obrazu. No nevidia obraz, ani topánku či koberec. Vidia len kdesi akýsi bod, a ten bod sa rozširuje, zväčšuje, do celého sveta, a ,,vlnenie“ strún sa formuje do zázračných obrazov, akoby bolo z farby a svetla.

Vysoká štíhla postava mladého umelca všetkých fascinuje. Každý jeho nerv, každý jeho sval, každý kúsok jeho tela je akoby preniknutý duchom hudby, pohybuje sa a vibruje tak, ako sa pohybuje sláčik a vibrujú struny. Prítomní nasávajú hudbu nielen ušami vo zvukoch, prijímajú ju aj očami pri pozorovaní celkového osobného výrazu umelca, nasávajú ju všetkými svojimi orgánmi, všetkými pórmi s mimoriadnym napätím -- alebo vypätím? -- celého svojho bytia.

Niektorí sedia tam kdesi v kúte so zatvorenými očami. Svet sa pre nich rozplynul, všetky vonkajšie vplyvy sa vyradili. S vysmädnutou dušou nasávajú číry zvuk a kdesi vzniká zázračná nádherná ozvena a kdesi z hĺbky stúpajú do výšav vzdialené vízie....

Hnedé aj blond hlavy pritakávajú a miestnosťami sa rozľahne veselý detský smiech.

Naraz tu stojí malý chlapec s detskými husľami v rukách a s hlbokým zanietením hrá jednoduché detské melódie...

Z chlapca je už dnes veľký umelec, ten, ktorý práve skláňa svoj sláčik a ktorého potlesk prebúdza zo sna vlastnej fantázie. Ešte chvíľu ostávajú poslucháči v zajatí či očarení práve vypočutého koncertu. Vstávajú a blahoželajú umelcovi. Gratulujú jeho matke, z ktorej vyžaruje blažené šťastie, ale aj čosi z pokory Márie, ktorá s hrdosťou hľadí na svojho syna, lebo v každom pravom umelcovi sa ľudstvu zrodil aj Spasiteľ. Blahoželajú príbuzným a blahoželajú si navzájom, že sa mohli spolu dožiť tejto veľkej radosti....

Otvoreným oknom prúdi dnu chladný nočný vánok. Vonku je už úplne tma, len v diaľke na horizonte vidno záblesk svetla. Občas sa objaví vzdialené svetielko, ktoré zasa vzápätí zhasne. Padá jemný dáždik, a dolu v hĺbke hučí široká rieka.

Elsa Grailich
Z nemeckého originálu Hausmusik preložila a upravila Gabriela Holčíková

U starých Prešporákov