Pre nás bolo dôležité zazrieť mŕtvolu

Na Ondrejskom cintoríne sme nesmeli chýbať, keď bol niekto na márach. V päťdesiatych rokoch sa totiž ešte na Ondrejskom cintoríne pochovávalo - a pohrebné obrady sa odbavovali v márnici (teraz tá budova na prednej strane cintorína patrí gréckokatolíckej obci).

Naša márnica nebola ponurá, ako by ste si tradične to miesto predstavovali. Za budovou postavili drevený zasklený pavilónik, ktorý, keď bol plný kvetov okolo nebožtíkovej truhly, pôsobil ako letný byt vo švédskych filmoch.

Pre nás chlapcov bolo dôležité zazrieť mŕtvolu. Možno aj ostatní chlapci vo svete holdujú mŕtvolkám? My sme sa nevedeli udržať a vždy keď niekoho doviezli pohrebné služby - už sme boli za oknami márnice. Samozrejme, že nás občas funebráci s hrobárom hnali kade ľahšie. Rozosmiate nazízajúce chlapčiská nijako nepridávali na dôstojnosti vyfinteným mŕtvolám a ich pozostalým. Dospelí nás za nazízanie šticovali a fackali.

Musím však úprimne povedať, že vidieť čerstvé mŕtvoly zblízka patrilo medzi veľké udalosti v živote chlapcov z Dunajskej ulice. V juhovýchodnom cípe cintorína bol po vojne veľký kráter po americkej bombe. (Ondrejský cintorín dostal zásah pri bombardovaní nemeckej Apolky.) Zhodou okolností na tom mieste pochovávali už stáročia malé deti. Bomba odkryla detské kostičky dávno umretých malých Bratislavčanov... No detské kostičky nás nezaujímali. Nás zaujímali čerstvé mŕtvoly dospelých v márnici.

Zosmutneli sme, keď v druhej polovici XX. storočia prestali na našom cintoríne pochovávať. Neboli sme smutní dlho, lebo ktosi z chlapcov mal otca patológa, a tak sme sa chodili dívať, koho priviezli na Sasinkovu mŕtveho. Do mŕtvolne nás - pravdaže nepustili, ale už ten pocit, že sa nám dovolili hrať na dvore pitevne bol nádherný. Na Sasinkovu sme chodili skratkou cez múr z Medickej záhrady. O supertajnej skratke vedeli všetci chalani z našej štvrte. Hoci sme sa hrali okolo mŕtvolne, skutočné mŕtvoly sme nikdy nevideli. Vozili ich v papierových vreciach (polystyrénové vrecia na mŕtvoly ešte neboli) alebo na nosidlách s kovovým príklopom, ako majú kuchári vo fajnových reštauráciách.

Mňa fascinovala na Sasinkovej ulici tabuľka s nápisom MŔTVOLŇA. Skúste si to slovo zopakovať nahlas zo trikrát za sebou! Je to najstrašidelnejšie slovenské slovo vôbec. Možno je na Sasinkovej na vchode z dvora tá tabuľka MŔTVOLŇA doteraz? Pod ňou na stene visel cenník za posmrtné služby: obliekanie mŕtvoly, umytie hlavy, česanie, vyčistenie nosa atď.

Som hrdý na to, že naša banda z Dunajskej prerazila aj na dvore patológie na Sasinkovej ulici. Minule som si na jednom pohrebe uvedomil, že my - chlapci z Dunajskej ulice - sa aj teraz dívame na smrť a rozlúčkové obrady detskými očami. Žmurkáme na seba okolo truhly, zadržiavame smiech, keď má niekto z dospelých príliš patetickú pohrebnú reč... Ktovie, či je to všetko slušné? Jedno je isté - ako hovorieval náš vzácny priateľ Jirka Sovák: „Keď umrie osemdesiatročný človek, to nie je tragédia - to je slušnosť“. Detská zvedavosť a túžba po veselosti nie je na pohrebe až taká neslušnosť, ako by sa niekomu z dospelých mohlo zdať!

Július Satinský